Por siempre…Navždy

Pár dni pred mojim odletom som vlastne ani nevedela čo sa deje. Nebola som zbalená, nemala som kúpené takmer nič pre moju rodinu doma. Nevedela som čo, bola som úplne stratená. Ale aj napriek tomu som moju rozlúčku s rodinou a priateľmi prežila tak ako som si to predstavovala. Tri dni pred odchodom sme boli vo veľkej ZOO kde boli rozsiahle záhrady s reštauráciami s rôznymi zvieratami ako papagáje, opičky, veľká motýlia klietka ale takisto aj veľké kúpaliská, vyhliadková veža odkiaľ ste mohli vidieť doslova na míle ďaleko. Tu som strávila s mojou mamou, starkou a mojimi bratmi skoro celý deň.

ECSU4892.JPGOAFV1404.JPG37236256_1727329544029535_9077737452558352384_n.jpgJQKQ2404.JPG

Keďže to bolo vcelku vzdialené od Santa Cruz šli sme tam autom a neplánovali na ten deň nič iné. Ale keďže nikdy nieje nič podľa plánu ja som ma naplánovanú ešte jednu zastávku. Mojej prvej rodine sa vrátila dcéra z USA a ja som takisto mala poslednú šancu sa s ňou prísť zvítať ale takisto rozlúčiť sa s mojimi prvými rodičmi. Bola tam skoro celá rodina a priatelia, ktorých som už poznala takže bolo skvelé ich znova po dlhom čase vidieť. Všetci sme sa skvelo zabavili. A ja som so slzami v očiach lúčila s mojou mamou a otcom.ONBH8794.JPG

Na ďalší deň som sa išla rozlúčiť s rodinou mojej druhej maminy. Piekli sme tradičné “empanadas” a moja starká mi pripravila na obed moje obľúbené, hlavné jedlo. Tam sme strávili celé popoludnie a v podvečer som sa musela rozlúčiť a povedať zbohom ďalšej  mojej čiastočnej rodine.PSTO9356.JPG

CWNF8494.JPG

V posledný deň sme usporiadali rozlúčkovú oslavu s rodinou a priateľmi s otcovej strany. Pozvala som takisto najbližších priateľov zo školy a zišlo sa nás okolo 25. Grilovali sme, mala som skvelú tortu a zabávali sa až do 4 rána. Tu som sa znova lúčila s väčšinou mojim priateľov a rodinou. Nič sa nezaobišlo bez sĺz ale tak to malo asi byť.

VGTG4738.JPG37219207_1728675660561590_3166612235527127040_n37295103_1728676343894855_7091432158966841344_n.jpg37230609_1728675943894895_1078259721573498880_n.jpg

Posledný deň pred mojou cestou som posledný krát išla aj s priateľmi na hlavné námestie dala si ich typickú kávu a vychutnala som si presné tu atmosféru vysvieteného rušného ale zato kľudného, večerného mesta. Od všadiaľ sa ozýval ruch reštaurácií a hudba z barov. Ľudia sa prechádzali, sedeli na lavičkách a užívali si tu čarovnú atmosféru. Tak ako ja. Stále som nemohla uveriť že je koniec, že za necelých 5 hodín už budem na letisku. Cítila som sa skľúčene, nevedela som čo hovoriť ani či sa usmievať alebo plakať ale robila som oboje.

O 5 ráno mám už dobalené a s kuframi na chodbe som dala posledný pohľad mojej izbe, môjmu domu, mojej tzv. štvrti, ktorú som tak dobre poznala. Viezla som sa s mamou a bratmi v aute, otec šiel na inom. Mala som otvorené okno a snažila sa upokojiť moje rýchlo bijúce srdce, chladným, nočným vzduchom.

Neznášam letiskové kontroly, nuda dlhé, rady stres. Super, mám preťažený kufor. Nevadí, vyriešilo sa to takže aspoň niečo.

Nechcem odísť, už ma chytá ozajstný stres. Snažím sa upokojiť.


Ocitám sa v náručí každého aspoň 3 krát. Držím moju mamu a sľubujem jej že sa vrátim. Ja viem že áno, sľubujem mami. Otec ma objíma a ďakuje za dcéru, ktorú s maminou nikdy nemali. Všetci ťa máme radi vždy budeš naša. Nezabudneme. Ani ty nezabudni lebo vždy ostaneš v našich srdciach.

objímam kamarátov všetci už plačú, len ja ešte nie. Nie, nebudem plakať. Ešte nie. Prechádzam turniketom, obzriem sa posledný krát na všetky tie známe tváre s ktorými som toľko prežila. Kývam ešte raz všetkým na rozlúčku, usmievam sa lebo sa tak cítim lepšie. Pozriem sa na každého ešte raz…

už to nemôžem udržať, plačem. Plačem tak strašne a nahlas. Nedokážem sa upokojiť ani nechcem. Snažím sa dýchať nejde to. Ľudia sa ma pýtajú čo sa deje, nič nepočujem. Snažím sa ostať kľudná a prejsť všetkými kontrolami aj napriek slzám.

posledný krát stojím na bolívijskej pôde, kráčam hore schodmi a pozerám na horúce juhoamerické slnko, vstupujem do lietadla. Ani neviem ako som našla svoje sedadlo. Stále plačem. Iba plačem. Pozerám von oknom a snažím sa zapamätať si každý jeden kúsok z môjho vzďaľujúceho sa mesta.

Prestupovala som v Miami, v Londýne a priletela som do Prahy. Celý let mi trval okolo 27 hodín aj s prestupmi. Nebolo to také zlé. Ale zakaždým keď som vystúpila z lietadla som si priala aby ten let trval dlhšie alebo aby som sa nevzďaľovala viac a viac.

  1. júla približne o 1 poobede som pristála   po 27 hodinovej ceste na pražskom letisku.

Praha,

rodina ( tá skutočná),

Slovensko ,

môj dom,

moja celá rodina.

(Po viac ako 50 hodinách bez spánku som prišla domov.)

Chcela som znova plakať no nemohla som všetci sa tak strašne tešili že som doma.

Aj ja som sa tešila, naozaj. Ale v tej chvíli som sa chcela vrátiť omnoho viac.

Približne o 6 ráno som konečne zaspala.

Prvé dni a týždne boli ťažké, veľmi ťažké. Zle som spávala kvôli časovému posunu, nikdy som si nemyslela že adaptácia na domáce prostredie bude horšia ako keď som prišla do Bolívie. Slovenské jedlo mi nechutilo, chýbalo mi ovocie, to mi vlastne chýba doteraz. Nepamätala som si veci v dome, kde sú taniere či poháre dokonca ani svoje vlastné oblečenie som nevedela rozpoznať.  A čo bolo asi najhoršie, bola moja slovenčina. Nuž na tom sa bavíme ešte doteraz. Viete si prestaviť ten zmätok v hlave keď sa Vám mieša španielčina s angličtinou a až potom Vám príde na rozum slovenčina ak vôbec príde.

Už som doma 3 mesiace, začala sa mi škola a ja sa stále snažím zvyknúť si na všetko čo mám tu doma. Všetci mi strašne chýbajú moja rodina, moji kamaráti, Santa Cruz a celá Bolívia. Ten každodenný ruch ulice. Veci, na ktoré som predtým bola alergická a nemohla som ich vystáť by som vymenila za čokoľvek len aby som to mohla zažiť ešte raz. Túžim mať 36 stupňov každý deň, jesť ich skvelé jedlá, vidieť to rušné mesto, ktoré malo vždy čo ponúknuť. Byť s mojimi priateľmi tam a prežívať ten náš spoločný život ešte raz od začiatku.

Bol to šok a aj stále je. Pre mňa, pre všetkých čo ma poznali predtým a zostali so mnou aj teraz. Keď sa ma niekto opýta ako bolo neviem čo mám povedať, vždy odpoviem spýtaj sa konkrétnejšie. Nedá s to vyjadriť jedným slovom.

Neviem čo by som pokladala za najlepšiu časť mojej výmeny ale viem že neľutujem jediného dňa. Všetko i keď nie úplne vždy, bolo podľa mojich predstáv, bolo to perfektne perfektné a také aké to malo byť, také aké mi to osud pripravil a také aby som si to ja užila a zvládla.

Môžem povedať iba jedno veľké ĎAKUJEM všetkým ale predovšetkým mojim pravým, slovenským rodičom, ktorí ma podporovali a dôverovali mi a samozrejme ľuďom ktorí zvládali moje zmeny nálad po návrate na Slovensko. Viem, že nie vždy to bolo so mnou na vydržanie.

A samozrejme, ĎAKUJEM Bolívií a ľuďom v nej, ktorí ma sprevádzali počas mojej cesty. Či už sa na nej zdržali krátko alebo dlhšie, boli tam a boli so mnou a spravili ju nezabudnuteľnou a neopakovateľnou.

Všetci tvrdia jedno, že toto je najlepší rok tvojho života. A ja už chápem prečo.

Lenka

IMG_1564.JPG

TXIV8711.JPGOGSY6446.JPG

FUEU7900.JPG

AOGB5399.JPG

IMG_1578.JPG
IMG_1573.JPG

Advertisements

Čas je čas

2 týždne čiže 14 dni mi zostali z môjho takmer 11 mesačného pobytu v Bolívii. Všetci ma s nadšením očakávajú a ja ani nemám potrebu baliť si kufre. V tomto štádiu je to asi normálne. Keď sa nad tým tak zamyslím budú to dva asi najkrajšie týždne, keď iba môžte nastúpiť do autobusu sadnúť si na hlavnom námestí a v kľude popíjať kávu. Znie to ako z filmu ale taká je skutočnosť. To je tak keď sa na chvíľu zastavíte a môžete si uvedomiť čo ste zažili, zažívate a čo ešte len zažijete.

Keďže škola sa mi už skončila resp mám prázdniny môžem si s kľudom užívať voľno. Za posledný mesiac, dva sa toho veľa neudialo, všetko je taká bežná, denná, úžasná rutina, ktorú by som nevymenila za nič. Jedine že mesiac jún bol asi najsmutnejší a najveselšie mesiac zo všetkých, ktoré som tu prežila. Všetci výmenný študenti odchádzajú takže to bol mesiac plný úžasných posledných momentov plaču objatí a smiechu v jednom. Keď stojíte na letisku a lúčite sa s rodinou je to niečo iné, áno bolí to ale neviete si predstaviť tu bolesť pri lúčení sa s ľudmi, o ktorých viete že máte minimálnu šancu vidieť ich znova. Ľudia, ktorí boli súčasťou vášho zahraničného jednoročného života, boli vašou rodinou vašou oporou. Nehovorím že všetci ale bohužiaľ či našťastie väčšina. V tom je to úžasne čaro v spoznávaní nových ľudí. To že Vám ostanú v srdci a nikdy nezabudnete.

Ale aj napriek tomu že ešte tu niesom sama smútim. Všetci smútime a smútime spolu je to vcelku vtipné a pritom niečo hrozné. Preto nechcem stratiť ani minútu z toho času čo mi ostáva chcem si ho užiť na 100% bez akýchkoľvek výhovoriek. Je to približne 356 hodín do môjho odletu a asi 272 hodín celkovo lebo musím teda aj nejakú tu siestu mať po dobrom obede. Takže vidíme sa…..neskôr.

Majte krásny deň, Lenka.

Po prvýkrát…všetko inak

Deň po mojom príchode do Santa Cruz som sa stretla s mojimi budúcimi spolužiakmi (nie všetkými ) u nás doma. Bolo to vcelku komické lebo nevedia takmer vôbec anglicky a ja takmer vôbec španielsky. Ale následne sme sa rozbehli a konverzácia išla viac-menej v plnom prúde. Na druhý deň som šla s mojím host otcom vybaviť zopár vecí. Ako napríklad kúpu školskej uniformy, kúpu SIM karty a nakoniec sme šli do banky kde sa prechádzali ľudia so zbraňami. ( aj som ich chcela odfotiť ale netrúfala som si ).

Škola:

tu je to trochu zvláštne. Sú tu rôzne typy škôl a rôzne úrovne škôl ja chodím do tej strednej. Vyučovanie máme poobede a to od 13:45 a končíme o 18:15. Dokopy máme vždy 3 hodiny, ktoré trvajú hodinu a pol, hodinu a hodinu. Medzitým sú 15-minútové prestávky. Veľmi som si na to nezvykla ale uvidíme. Predmety sú skoro rovnaké až na náboženstvo, umenie a “hudobnú”.

Na telesnej (dokonca aj tam máme predpísaný úbor a dievčatá nesmú mať kraťasy) sme hrali futbal, čo je tu najviac populárny šport. Profesor si ma hneď po hodine zavolal či nechcem hrať za ich školu 😃. Celkom vtipné.
Večer som mala prvé stretnutie s miestnym rotary klubom. Mali sme tam byť o 8 ale skoro polovica ľudí, tak ako my prišla pred pol 9 alebo neskôr. Viac-menej všetci boli milí a príjemne sa s nimi komunikovalo.

Dodatok na koniec:

-cukor do decovej kávy aspoň veľká kopcovitá lyžica

-granko do horúcej vody a ak chceš, môžeš si dať sušené mlieko

-pečivo nepožuješ, ani s vodou nie

-Coca-Cola chuti inak

-med chutí inak

-cornflaky chutia inak

-banány bez hnedých škvŕn skoro nenájdete
Premávka samostatná kapitola ale. -dva nakreslené pruhy neexistuje aj tri autá môžu ísť

-ide vlak, no a čo rampy niesú tak do posledného metra sa tam zmestím

-pravidlo pravej ruky, dobrý vtip

-prednosť sprava

-hlavná, vedľajšia

-svetlá, smerovky NIČ

Je to celkom zábavné ešte keď sa k tomu pridajú autobusy verejnej dopravy, výnimočný pohľad ale nesmiete byť účastníkom premávky.

Ale o tom možno nabudúce. 

Lenka

 

Jedlo alebo “comida”

Asi už je zbytočne písať aký bol mesiac apríl alebo máj lebo obidva boli skvelé.

Teraz poviem niečo možno pre niekoho viac zaujímavé.

Jedlo.

Churasco ako prvé.

Ako u nás grilovačka ale tu je to každý víkend. Je hovädzie alebo bravčové na grile podávané s ryžou lebo ryža môže byť aj šalát ale to najdôležitejšie je to mäso. Každý víkend či narodeniny výročie alebo normálny deň a nuda poďme grilovať.

Ryžaaaaaaa. Vždy a všade so všetkým.

Kuraaaaaaa. Takmer vždy a všade. Ak nie kuracie tak bravčové ak nie bravčové tak hovädzie.

Musím povedať že trvalo mi veľmi dlho kým som objavila tajomstvá a dobré chute tejto kuchyne. A keď hovorím veľmi dlho mýslim tým aj 4 mesiace. Nevedela som si na to zvyknúť varievala som si sama lebo všetko mi pripadalo iné a nie veľmi chutné.

Pamätám si prvé dni a veci ktoré som si zapísala:

Coca-Cola chutí inak

Mlieko chutí inak

Oboje sladšie ako u nás

Kukuričné vločky iný tvar aj chuť

Chleba, ach ten nás európsky chlieb

Sušené mlieko do horúcej vody a pridať niečo granko

Len tak mimochodom teraz sušené mlieko zbožňujem

Káva s 5 lyžičkami cukru inak to nieje káva.

Nemajú čokoládový jogurt.

Niečo ako u nás horalky či siesta neexistuje.

Lekvárnik či čokoladovník alebo pizza rožok nemajú.

Pudingy s príchuťou oriešku či smotany zabudnime spoločne.

Asi by som mohla pokračovať veľmi dlho ohľadom tejto témy v tomto smere ale načo. Aj oni majú veľa čo my nemáme.

Mlieko. Tí, ktorí poznajú sójové mlieka a ich ceny na Slovensku vedia že to je vcelku drahé. Tu rovnaká cena ako mlieko všelijaké príchute mlieko odtučnené bezlaktozové sójové nízkotučné atď. Toto je tu naozaj skvele.

Ovocie, ach bože to ovocie. Ananás či malý, čínsky je môj nový každodenný kamarát, banány malé guineo či klasika, ale chutnejšia, ako u nás, mandarínky, jahody, Mango Mango-ananás, ovocie iba odtiaľto, ktoré inde nenájdete dokonca ani v niektorých častiach Bolívie iba v Santa Cruz. Ovocie iba v Bolívii-chirimoya, achachairu, acerola ale aj mnoho ďalších, na ktoré meno si teraz nespomeniem.

Čo je najlepšie na tomto všetkom že je to neuveriteľne výhodné, všetko asi 3-krát lacnejšie oproti Slovensku a hlavne chutnejšie.

Hlavne jedlá Picante.

Kuracie v štipľavej omáčke

Majadito- ryža zmiešaná s kuracinou hovadinou alebo kačicou.

Picemacho- zemiaky, kúsky hovädzieho paradajky, hranolky

Sopa de maní- arašidová polievka

Tu je taký malý príklad jedál ktoré naozaj niesu typické na Slovensko resp by aj boli typické ale sa nepripravujú tak ako tu.

Tradičné a typicke

Cuñape, moje obľúbené je masa so syrom múkou z yuky čo je niečo medzi zemiakom a neviem čím 😃.

Salteña, sladkoslané cesto plnené zeleninovou zmesou s mäsom pečené v rúre

Empanada- takisto sladkoslane cesto plnené syrom fritovaná alebo s mäsom pečene v rúre.

Arepa- znova jemne sladkosladke cesto z kukurice a syru

Je toho omnoho viac. Keďže v Bolívii je zaužívané mávať niečo ako čaj o 5 alebo kávu takmer všetci idu kúpiť alebo doma robia tieto tradičné cestá.

Tradičné nápoje je napríkad SOMO. Je to nápoj z bielej kukurice varený neskôr chladený.

Mocochinchi je nápoj zo sušených broskýň a škorice.

Tamarindo je tiež nápoj z ovocia tamarindo.

Ale na ulici takisto kúpite čerstvo vytlačenú šťavu z pomaranča alebo mandariniek.

Najlepšie na tomto všetkom je že všetky tieto veci kúpite hocikde na každom rohu. Ľudia chodia predávajú kdekoľvek a akokoľvek. Lacno a chutne. Na Slovensku to nenájdete nikde ale je to tak.

Takisto ako keď idete autom a na križovatkách ľudia chodia okolo aút s košíčkami a predávajú žuvačky sladkosti a hlavne vodu alebo vrecúška s vodou lebo tu pri 35 stupňoch niekedy umierate.takto vyzerá tradičné servírovanie

Je toho straaaašne veľa na rozpísanie ale tu máte aspoň niečo aby ste boli trošku zorientovaný i keď naozaj sa to nedá.

Takže vy si užívajte to slovenské jedlo ja si idem to bolívíske.

Majte krásny deň Lenka.

Veľká noc

Tak ako “my” máme Veľkú noc tak “my” sme mali tzv. Semana Santa, čo znamená svätý týždeň. Žiadna oblievačka či šibačka, jedine voľno bez každodenného mäsa, iba rybky. Preto moja rodina využila týchto pár dní a vo štvrtok sme išli do asi 120 km vzdialenej dedinky, ktorá je veľmi obľúbeným miestom pre turistov či domácich. Po nekonečných zastavovaní, strate a nájdení telefónu môjho brata, čakania na rodinu sme asi po 4 hodinách konečne dorazili na miesto. Prvý šok. Strašná zima, asi 17 stupňov, úprimne skoro som umrela. Doslova. Po rýchlej ale veľkej večeri na námestí sme nemali náladu na nič iné iba na spánok.

Ráno sme sa zobudili do slnečného a doslova horúceho rána. V ten deň sme mali naplánovaný výlet na miesto kúsok za dedinkou. Autom sme sa vyviezli po ceste, typu Šturec a odtiaľ sme pokračovali pešo s krásnym výhľadom a čistým sviežim vzduchom. Toto miesto je asi 2000 mnm takže príjemná zmena a keďže Samaipata ako taká je časť národného parku pretože je,bola súčasťou národu Kečua a jeho histórie. Prechádza trvala asi hodinu a pól. Ale určite to stalo za to. Veď posúďte sami podľa obrázkov.

Po návrate sme sa vrátili do nášho prenajatého domu zjesť obed a trochu si oddýchnuť. Po sieste sme išli natankovať a keďže sme mali čas, spravili sme si menšiu obhliadku autom po okolí. A musím naozaj povedať že to nebolo až také odlišné od Slovenska.

Plno zelene, hôr, kopcov, lúk, stromov, slnko vysoko na nebi. Len človek musí otvoriť oči aby to všetko videl a nehľadal iba rozdiely.

Po ceste späť sme sa zastavili v obchode a neskôr na miestnych trhoch. Po večeri sme sa vrátili a užívali si pohodu v podobe studeného počasia.

Na tretí deň sme sa zobudili skoro na obed, takže veľa času neostalo ale aj napriek tomu sme šli na kratšiu okružnú jazdu po lúkach s výhľadom na vínne sady a lúky.

Keďže aj oni tu považujú tento týždeň ako jeden z veľmi náboženských po obede sme išli do mesta a zúčastnili sme sa asi 4 kilometrovej prechádzky/ pochodu po uliciach, kde sa odriekali modlitby a niesol sa Ježiš s pannou Máriou.

Ja úprimne kostolné veci veľmi nemusím ale toto bola veľmi príjemná skúsenosť a zážitok v jednom. Trvalo to asi 2 hodiny a skočili sme okolo 7 večer na námestí kde to všetko začalo. Tam sme sa zdržali asi hodinku a vrátili sa do domu. Pripravili sme gril a chystali oslavu pre môjho uja, ktorý mal narodeniny. Všetko prebiehalo so zábavou a s humorom, jedlo bolo výborne a zábava pokračovala do skorého rána.

V nedeľu sme mali naplánovaný odchod ale po obede ktorý bol skvelý, sme sa ešte zastavili pri dvoch vodopádoch tam sme si urobili krátku prechádzku a odfotili čo sa dalo a už sme mohli pokračovať naspäť do Santa Cruz.

Takže ďakujem svojej novej rodine že mi ukázali ďalšiu krásnu časť Bolívie. Dúfam že bude deň kedy sa budem môcť vrátiť späť určite to nude stáť za to.

Majte krásny deň Lenka.

Mám sa dobre až…

… príliš takže mami, oci nebojte sa. Asi toto môžem povedať na začiatok. Mám sa skvelo, naozaj. Asi tomu ani neveríte ale toto je môj druhý domov, áno trvalo mi veľmi dlho zvyknúť si ale podarilo sa a s úplnou ľahkosťou môžem povedať že to tu zbožňujem. Nebolo to ľahké ani teraz nieje ale človek si nájde cestu ako “prežiť” a ja prežívam a užívam pravdepodobne ako najlepšie môžem. Spoznala som neskutočné kvantum ľudí, ktorých môžem nazvať priateľmi a takisto ľudí, o ktorých viem že na nich nezabudnem. Viem že to nieje správne, premýšľať o konci ale čím viac sa to blíži o to viac sa cítim skľúčenejšie. Áno, chýbate mi neskutočne ale viem že vy ste tam a viem že vás znova uvidím. Toto všetko tu asi už nie. Takže preto žijem, užívam a využívam každú jednu príležitosť spoznať niečo nové, robiť omnoho viac zážitkov ako doteraz a nestrácať čas s vecami, ktoré viem že nezmením alebo nemá zmysel sa nimi zaťažovať. Prekonávam svoje strachy a skúšam to na čo by som nikdy nemala odvahu predtým. Keď už sa doslova preprogramujete na životný štýl daného miesta, neviem si predstaviť ako si to nemôžete užívať či vidieť to pekné a pozitívne. Zo začiatku sa takmer všetko zdalo doslova hrozné a chcela som sa vrátiť lebo som iba očakávala kedy príde to obdobie najlepšieho roka života ako každý hovoril a ono to prišlo. Teraz to mám, tu v tejto chvíli a som vďačná každému kto čo i len trošku prispel k tomu aby som sa takto cítila. Lebo ľudia, ktorých mám každý deň pri sebe sú ľudia, ktorí sa stali mojimi priateľmi a to niesú iba také obyčajné priateľstva. Sú to priateľstvá, ktoré si vážite viac, lebo tí ľudia mali a aj majú s vami trpezlivosť či už na začiatku s jazykovou bariérou alebo s vašou odlišnou zahraničnou osobnosťou. Sú to ľudia, ktorí Vám darovali veľa času na vzájomné spoznávanie, dali Vám ich dôveru aby ste vstúpili do ich životov. Poznám ľudí, ktorí sú mi blízki od prvého momentu a mám s nimi nespočetne veľa zážitkov, ľudí, ktorí boli mojimi priateľmi ale už niesu a ľudí, ktorých som spoznala pred nedávnom a už teraz viem že mi budú chýbať. Lebo tieto typy priateľstiev sú také že ani nemáte čas sa pohádať lebo viete že to za to nestojí lebo nieje čas na vzájomné udobrovanie. Sú to priateľstvá, ktoré majú iba to dobré to nezabudnuteľné.

Všetko je o zmene, prispôsobení sa počúvaní čo Vám druhí hovoria ale aj o počúvaní čo Vám vraví vaša hlava a srdce. Lebo báť sa a iba preto stratiť príležitosť zažiť to na čo budete spomínať celý život sa Vám neoplatí. Viem že stále som to vaše malé “malé” dievčatko, o ktoré sa ešte stále bojíte a aj sa budete báť ale verte mi starajú sa tu o mňa dobre. Ver mi mami, nemusíš umierať strachom resp. dúfam že už si si tým prešla a iba vtipkujete o tom či prídem Titanicom alebo na koni. Takže si to ešte užite bezomňa. Áno mami môžeš si požičiavať moje oblečenie naďalej, vôbec mi to neprekáža.

Predsalen ešte chýba nejaká tá doba do môjho návratu.

Len Vám hovorím a to úprimne že očakávam keď sa vrátim že budete všetci rovnako strelení a budete sa správať “NORMÁLNE”. !!

Takže takýchto je mojich, zatiaľ 7 mesiacov tu v Bolívii. Nezabudnuteľných, neopakovateľných.

Krásny deň, Vaša Lenka. ♥️

Carnaval/karneval!!!

Začalo to v sobotu večer, kde sme sa s mojou rodinou išli pozrieť na uvítací festival alebo sprievod. V každom sprievode sú tzv. KOMPARSY. Je to niečo ako dlhoročná skupina kamarátov ktori sa stretávajú. Každý je v nejakej. Moja mama má napríkad komparzu s rodičov detí zo školy ďalšia z jej strednej školy a do ďalšej ju pozvali jej kamarátky. Môj brat patrí do komparzi do svojej školy. Tieto komparzy sa stretávajú viackrát do mesiaca. Väčšinou je to okolo 30, 40 ľudí niekedy aj viac. Je to niečo ako u nás stretávka po strednej alebo po výške, ktoré sa zúčastňujú karnevalu tym spôsobom že buď za niečo štrajkujú alebo pozývajú ľudí a popritom majú rovnaké oblečenie , zdobia si rôzne autá a vydajú sa do ulíc spievajú a tancujú. Je to vcelku ťažké na vysvetlenie ale dúfam že aspoň trošku chápete. Najstaršia komparza, ktorá sa zúčastnila sprievodu mala 70 ročnú účasť. V tomto sprievode sa vyhlasuje takisto jedna kráľovna mladších kompárz a jedna kráľovna zo starších. Komparzy, ktoré sa zúčastniť nechcú majú svoje vyhradené miesta na, ktorom sú tancujú a sledujú sprievod. Je to možno aj lepšie lebo kráčať 9 kilometrov je vcelku veľa keď človek musí celú dobu zabávať ľudí, usmievať sa, kričať či protestovať napríklad proti prezidentovi. Takisto veľkú účasť mali tento rok španieli. Pretože každoročne Bolívia pozve inú krajinu a tento rok to boli tzv. jazdci na koňoch zo Španielka. Celý tento pochod trval približne 7 hodín človek by si povedal že sa nedá vydržať sedieť a sledovať ale s mojou rodinou a s kamarátkou z Francúzska sme si to ozaj všetci veľmi užili, spoznali ľudí a videli niečo neeurópske.

placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://

V ďalšie dni čiže nedeľa, pondelok, utorok sa konali festivaly v uzavretých priestranstvách s hudbou, kde vystupovali rôzny DJ-ji, z rôznych krajín. Tu už ste museli platiť za vstupenku alebo ak ste mali dobrých kamarátov a šťastie tak nie. Bol to niečo ako festival Pohoda alebo Dohoda, kde bolo asi 2000 ľudí. Vždy keď som sa odtiaľ vracala, prišla som domov a mali sme s mojou rodinou grilovačku na záhrade u mojej teti. Všetci sa zabávali lebo tu karneval je niečo obrovské. Všetko žije a je jedno v akú hodinu. Každý večer som ostala mokrá lebo moja mama mala v obľube nás oblievať vodou. V posledný deň prázdnin, čiže streda už všetci iba oddychovali lebo nebol asi nik, kto nebol unavený po týchto 4 dňoch zábavy.

Pri obede sa má môj otec opýtal že prečo som smutná a vravím že nie niesom že som vporiadku a on že nie vidím že niesi. A dodal ach chápem karneval sa skončil. Takže asi tak. Najlepšie je že tu sa ľudia vedia baviť ale že naozaj baviť. Hudbu majú svoju ale aj zahraničnú a takisto aj piesne zo Santa Cruz ktoré všetci vedia spievať a tancujú na ne dokonca aj na takýchto festivaloch. Je to úplne niečo iné.

Takže takýto bol môj karneval. Plný smiechu, tanca, hudby, jedla, priateľov a aj nových priateľov. Neuveriteľný zážitok, na ktorý hádam nikdy nezabudnem.

Majte krásny deň, Lenka.

Je to už pól roka

Je to až neuveriteľné ako ten čas letí. Bude to 6 mesiacov 19. februára čo som v Bolívii. Keď bývate niekde pól roka uvedomíte si aký cenný je domov a že predsalen to Slovensko, nieje až také zlé. Mnoho z vás sa asi zasmialo pri tejto vete ale je na tom kúsok pravdy. Nič nieje dokonalé ani Bolívia nie. O to viac si vážite tie momenty, ktoré Vám vaša rodina či priatelia dajú. Či už tu alebo tam na opačnej zemeguli.

V tomto prípade bol mesiac december, január a kúsok februáru plný zážitkov a zmien, ktoré sa asi nikdy nebudú opakovať.

Nová rodina, nový život:

Keď som sa vrátila z výletu okolo Bolívie deň na to som sa sťahovala do novej rodiny. Nebudem Vám klamať i keď som o svojej predošlej rodine hovorila viac-menej v dobrom, až také úžasné to nebolo. O výmenu rodiny som požiadala ja a to o takmer 2 mesiace skôr ako by sa malo. Aj napriek tomu sme sa rozlúčili veľmi rodinne a všetci sme sa vyobjímali.

Nová rodina má privítala veľmi srdečne s veľkým plagátom “Bienvenida” a po krátkom zoznamovaní mi ukázali to najhlavnejšie. Keďže v tomto období tu boli prázdniny, bolo viac možností cestovať a spoznávať mesto. Len tak pre info, mama sa volá Pamela a je naozaj vtipná a hlavne srdečná žena. Má kozmetický salón s otcovou sestrou. Keďže rodina vlastní niečo ako farmu otec, Pablo, pracuje tam. Traja bratia 8 ročný Leo, 14-ročný, Armando a už 17-ročný Pablo. Vcelku sranda. Aj vo všeubecnosti je táto rodina naozaj obrovská. Na prvom stretnutí to bolo hrozné asi 30 nových ľudí a tie mená no hrôza. A ešte si zapamätať tie rodinné vzťahy. Všetci sú milí, komunikujú so mnou a tak ako spoznávam ja ich oni spoznávajú mňa. Keďže rodina prerába dom bývame u otcovej mami. Volá sa Dorita a vlastní prvú cestovnú kanceláriu v Santa Cruz. Čo má prekvapilo najviac bolo že pozná Slovensko a dokonca bola aj v Bratislave. Je naozaj veľmi milá a vždy si nájdeme tému na rozprávanie. Vo všeubecnosti je táto rodina veľmi scestovaná, časť z rodiny pochádza z Nemecka moja teta tam žila viac než 10 rokov (otcova sestra Claudia, má 4 synov a jednu dcéru) takže poznajú veľmi veľa z Európy. Takisto som spoznala rodinného priateľa, prvého výmenného študenta z Bolívie. Je to jednoducho veľká rodina, s množstvom zaujímavostí a zážitkov, ktoré by som ešte rada zistila. A čo je najvtipnejšie moja teta, teda druhá teta a všetci so svojimi rodinami bývame na rovnakej ulici.

Vianoce:

nikdy som si nepredstavovala aké to bude, jednoducho povedané bolo to čudné. Byť ešte v tejto dobe s takmer cudzími ľudmi pri štedrovečernej večeri a vidieť ako sa všetci objímajú a radujú nebolo ľahké ale aj napriek tomu som to prežila. U nás sa oslavujú Vianoce dlho ešte tri dni potom sú nejaké tie povianočné návštevy a nálada . Tu je to vcelku rýchle, nerobia žiadne zvyky pred večerou jednoducho večera o trochu špeciánejšia ako normálne rozdajú sa darčeky a je to. Nič predtým nič potom. Jediné čo má prekvapilo že som bola s rodinou prvýkrát v kostole a spievali sa Vianočné koledy. Takže naozaj ďakujem pani bohu že to neboli slovenské Vianoce.

Nový rok

Ďalšia dilema. Nakoniec to skončilo tak že sa robila grilovačka s pár ľudmi s rodiny. Môj otec nechcel robiť nič veľké lebo minulý rok mu zomrel otec. Takže pól noc som strávila s rodinou a neskôr som bola s mojimi kamarátmi v centre mesta. Takže áno, kupodivu všetko dopadlo ešte lepšie než som si predstavovala, spoznala som dalších ľudí a prišla domov s pocitom že áno, toto bol úžasný, nový rok v Bolívii.

Neviem či som aj predtým spomínala ale mám tu viac-menej kamarátku zo Slovenska, ktorá tu býva niečo cez 40 rokov. Vďaka nej som mala vianočnú kapustnicu či zemiakový šalát a takisto vianočné koláče. A nezabudnime na domáci maďarský guláš s domácou, kysnutou knedľou. Fakt zázrak jesť niečo takéto takto ďaleko. Takže ďakujem Evi.

V ďalšie dni to bolo takmer o tom istom, spoznávanie rodiny, návštevy, grilovačky všetko čo sa robí cez prázdniny. Povedala by som že nebol deň bez nejakej novej osoby v mojom živote. V dobrom slovazmysle. Či už s výmennými študentami alebo domácimi. Lebo tú spoznáte ľudí veľmi rýchlo len si musíte dávať pozor s kým sa začnete baviť. Nemôžete dôverovať každému.

V ďalšie dni ma moja rodina zobrala na ich farmu. Pre mňa bolo až neuveriteľné aké ticho tam bolo a bolo až neuveriteľné ako mi to chýbalo. Lebo Santa Cruz je dosť rušné a odísť odtiaľ na miesto kde nieje ani signál a nemusíte riešiť nič, občas človeku ako mne chýba. Vidieť banány, mangá, mandarínky či pomaranče na stromoch bol tiež zážitok. A najlepšie na tom je že to nieje ani ďaleko iba nejakú pól hodinu od mesta. Druhá farma, ktorú vlastnia je približne dve hodiny od Santa Cruz ale tam som ešte nemala možnosť sa dostať.

Takže vcelku to boli naozaj skvelé, horúce prázdniny bez akýchkoľvek problémov.

Jediná asi smutná správa je že jedno dievča z USA, Chloe sa musela vrátiť do svojej krajiny takže počas prázdnin sme mali aj smutné chvíle na letisku ale aj dobrú rozlúčkovú párty.

Nová škola:

keďže som zmenila miesto bývania, rodičia mi navrhli či nechcem zmeniť školu. A po dlhšom premýšľaní som povedala áno, keďže táto škola je na rovnakej ulici kde bývam. Moja stará škola je asi pól hodinu od domu takže oveľa jeenoduchšie je nastúpiť sem,aspoň môžem spoznať nových ľudí a budem môcť spať dlhšie.

Tu prázdniny skončili 5 februára, takže toto bol môj prvý školský deň. Nemôžem povedať že to bolo ľahké ale bolo to o dosť ľahšie keďže už po španielsky viem rozprávať oveľa lepšie ako v mojej prvej alebo druhej škole.

Prvý deň sa toho veľa nedialo,v ďalšie dni to už bolo zujímavejšie a o trochu uvoľnenejšie.

Keďže mesiac február je mesiac karnevalu tak doslova celé mesto žiari farbami, všetci tancujú a pripravujú na festival. Každú sobotu boli v meste niečo ako sprievody, kde ľudia tancovali a spievali. Od detí až po dospelých. Už iba čakáme aký skutočný karneval bude pretože ten začína 11. februára.

Takže asi tak, majte krásny deň Lenka

Bolívia ako ju nepoznáte, časť 2.

Siedmy deň, La Paz-> Oruro

Ráno som sa zobudila až neuveriteľne vyspatá. Keďže sme mali dohodnuté stretnutie s miestnym doktorom z Rotary, my chorí sme ostali v hoteli a ostatní išli na miestne trhy. Asi po dvoch hodinách čakania, návštevy lekárne a 4 šálkach čaju sme sa dozvedeli, že doktor nepríde a že aj my ideme do mesta, vcelku dobré. V centre mesta sme sa dostali do obchodíku, ktorý funguje v La Paz približne od roku 1820. Predávali tam tradičné veci, od oblečenia až po tradičnú medicínu. Neskôr sme mali rozchod na kúpenie suvenírov. Po návšteve mesta sme sa presunuli na obed a keďže tí, ktorí nemohli jesť normálne jedlo, a ja som bola medzi nimi, iba ticho závideli a pomaly jedli suchú ryžu s mäsom. Po obede sme išli autobusom do mesta Oruro, kde sme prestúpili na vlak, ktorým sme mali cestovať približne 7 hodín až do mesta Uyuni. Večera. A znova kura a znova ryža. Do mesta Uyuni sme prišli približne o 2:30 v noci a išli sme priamo do hotela. Tam sme spravili rýchly check-in a nemysleli na nič iné, len na zajtrajší deň.

Ôsmy deň, Uyuni

A je to tu. Asi najlepší deň zo všetkých. Ráno po raňajkách a návšteve lekárne sme nasadli do áut a išli do vedľajšej dedinky, v ktorej sme mohli vidieť vývoz soli zo Salar de Uyuni. Keďže si svoju prírodu vážia, nechcú túto soľ vyvážať nikde inde, iba do Bolívie. Bolo možné zakúpiť jednotlivé balíčky soli, ale ísť domov s kufrom plným soli je trochu nemožné. Videli sme domáce výrobky, tradičné jedlá a konečne, po dlhej dobe, zažili doslova horúce počasie. Nasledoval ďalší presun do hotela, ktorý bol viac-menej priamo pri jazere Salar de Uyuni. Tam sme zložili naše batožiny, natreli sa opaľovacím krémom, zobrali okuliare, klobúky či šiltovky, a znova nastúpili do áut, ktoré nás mali odviesť na obed do stredu jazera. Ešte pred tým, sme spravili krátku zastávku na cintoríne vlakov a už naozaj pokračovali v ceste do stredu jazera. Asi po hodine jazdy som netušila, kde som. Keďže Salar de Uyuni je najväčším soľným jazerom na svete, nevidíte jeho koniec, iba šíre zrkadlo, v ktorom sa odráža modré nebo s okolitými kopcami. Autá idúce pred nami vyzerali, akoby sa vznášali. Keď sme vystúpili, prvé, čo nás ohromilo, bol zvuk, ktorý vydávala soľ pod našimi nohami. Bolo to ako kráčať po snehu. Slnko na nás pieklo a my sme si užívali tú úžasnú slobodu. Myslím, že väčšina z nás chvíľu nemohla uveriť, že sme naozaj tu. Ja teda určite.

Asi po dvoch hodinách sme sa presunuli na ďalšiu časť jazera, ktorou bol Ostrov kaktusov. Bolo to dosť zvláštne. Obrovská biela plocha a uprostred veľký ostrov s asi tisíckou kaktusov rôznych veľkostí, niektoré aj cez 5 metrov. Tam sme sa prešli až na vrchol a pokračovali na ďalšiu zastávku soľného jazera. Tou bol kráter sopky, kde boli zrúcaniny a cintorín s naozajstnými ľudskými pozostatkami. Bola to taká menšia jaskyňa s hromadou kostí a lebiek dospelých či detí. Po ceste naspäť, keď už slnko zapadalo, sme si urobili ešte jednu krátku zastávku na pár fotiek a nazbieranie soli. Po tomto všetkom sme už definitívne museli povedať zbohom tomuto pozemskému nebu, ktoré sa pre nás aspoň na pár hodín stalo skutočnosťou.

Po návrate do hotela sme si s niektorými výmennými študentmi dovymieňali odznaky z ostatných krajín, zjedli večeru a zaspávali asi v tej najpohodlnejšej posteli. Nechcem robiť recenziu hotelu, ale je to prvý soľný hotel na svete a to aj doslova. Steny boli pokryté soľou, posteľ mala základ zo soli, či dokonca strop nad posteľou bol ako soľná jaskyňa. Neuveriteľný pohľad, ako z rozprávky.

Deviaty deň, Potosi

Prebudili sme sa v slnečné ráno. Naraňajkovali sme sa, zbalili kufre a nasadli do autobusu, ktorý nás mal odviezť z hotela priamo do mesta Uyuni, kde sme začínali našu cestu. Tam sme zjedli obed a pokračovali do ďalšieho mesta. Tentoraz Potosi. Po ceste sme mali možnosť vidieť krajinu ako z filmu. Množstvo lám, obrovské kopce, veľa dediniek a rozľahlých plání. Urobili sme si krátku prestávku v jednom obchodíku, kde predávala pani, ktorá nehovorila po španielsky, ale iba po kečuánsky. V ďalšom obchodíku, kde sme sa bavili s domácimi, už hovorili po španielsky. Takisto malé dieťa, ktoré bolo veľmi akčné a chutila mu moja zmrzlina. Keď sme dorazili do Potosi, šli sme priamo do hotela, tam sme sa ubytovali a šli sme peši na večeru. Po večeri sme sa prešli vysvieteným, ozaj nádherným vianočným centrom a vrátili sme sa do hotela. V tento deň sme toho nevideli veľa, ale o to viac máme čo vidieť zajtra.

Desiaty deň, -> Sucre

Ráno sme sa zobudili do doslova mrazivého počasia. Ani neviem, ako je to možné v tejto časti zemegule. Peši sme sa presunuli asi tri ulice do miestneho múzea a bývalej výrobne peňazí, kde sme mali exkurziu. Mohli sme vidieť rôzne spôsoby výroby, zdobenie, či dokonca drahé kamene z rôznych kútov Bolívie. Po tomto sme sa naobedovali a začali cestu do hlavného mesta, Sucre. Prechádzali sme rôznymi krajinami, rozľahlé pláne, lúky či kopce. Lamy nechýbali asi nikdy. Do mesta sme dorazili okolo piatej, ale kým sme sa kvôli premávke dopravili k hotelu, bolo asi pol ôsmej. Namierili sme si to priamo na večeru a neskôr sme išli na prechádzku mestom. Keďže niektorí ľudia bývajú v Sucre, ukázali nám časti, ktoré treba navštíviť, a samozrejme sme išli na miestne trhy. To bola asi najkrajšia časť večera, pretože všade svietili do tmy vianočné svetielka. Uprostred námestia bola zmenšená Eiffelova veža, pretože pred mnohými rokmi, keď tieto časti patrili kráľovskej rodine, ktorú tvorila kráľovná, jej manžel a jej deti, títo veľmi túžili po európskom štýle života. Preto manžel nechal postaviť Víťazný oblúk, Eiffelovku a rozľahlé záhrady s množstvom kvetov, pretože rodina nerada cestovala. Po tomto zážitku sme sa pomaly vracali do hotela. V porovnaní so Santa Cruz je toto mesto neuveriteľne tiché, a to sme išli centrom. Je čisté, ľudia sú milí a nápomocní. Vždy sa Vám prihovoria. Asi úplný opak toho, čo by som očakávala. Po návrate do hotela sme objavili terasu, takmer na streche, s úžasným výhľadom. Takže bolo jasné, kde pôjdeme. Tam sme strávili asi 3 hodiny rozprávaním, a konečne sme mali možnosť pozorovať hviezdy a vychutnávať si to, čo aspoň mne v Santa Cruz chýba. Ticho.

5.deň

Tento deň bol taký historický. Rozdelili sme sa do dvoch skupín s rozdielnym programom. Naša skupina mali naplánovanú tzv. prechádzku mestom, kde sme sa dozvedeli, že Sucre, ako hlavné mesto, je známe aj pod inými menami. Ako napríklad, Mesto čokolády, lebo je tu výrobňa, Biele mesto, lebo v centre a jeho okolí sú viac-menej iba biele budovy, alebo Mesto peňazí, lebo tu bola mincovňa. Ďalšie naplánované múzeum bolo múzeum textilu, kde sme mohli vidieť, ako sa robia koberce rôznymi technikami. Tieto techniky a vzory sú vždy iné, prenášajú sa z generácie na generáciu, neexistujú na to nijaké knihy, a všetko záleží od rodiny a jej tradícií a zvykov. Ďalšia zastávka bola múzeum dinosaurov, kde sme si pozreli vcelku identické sochy a odtlačky v kameňoch. Ďalšia zastávka bola pri jednom námestí nad mestom, kde sme mali skvelý výhľad na celé Sucre. Tu sme mali možnosť navštíviť svätý dom, či kostol s krásnymi záhradami plnými ruží. Po návrate do hotela sme mali naplánovanú večeru v jednej miestnej reštaurácii. No o jedle hovoriť nebudem, ale program, ktorý bol pre nás pripravený, bol neuveriteľný. Najprv nám zaspievali naši kamaráti z Francúzska a neskôr sa začala šou. Predvádzali sa typické tance z každého mesta Bolívie a ukazovali nám, ako sa ľudia zabávali v minulosti, ale vlastne aj dnes. Asi po dvoch hodinách skvelých rytmov sme sa vybrali späť do hotela, a keďže to bola posledná noc, treba v zábave pokračovať.

6.deň

Ráno sme vstali ako zvyčajne, naraňajkovali sme sa, a urobili ešte jednu krátku zastávku v miestnej čokoládovni. Potom sme mali naplánovanú krátku zastávku v domčekoch v neďalekej dedinke. Stretli sme pani, ktorá tento rok oslávila 100 rokov, a pána, ktorý vyrába vlastný alkohol z kukurice. Ďalšie miesto bolo plné lám, s ktorými sme urobili množstvo fotiek. Tiež nás tu ponúkli niečím, čo malo podobné cesto ako naše šišky, ale oni to oblievali roztopeným medom. No proste mňam. Po rozlúčke s jedlom a lamami sme už naozaj mohli povedať zbohom nášmu výletu okolo Bolívie. S niektorými ľuďmi sme sa museli rozlúčiť po ceste, s inými na prvom letisku. Väčšina ale pokračovala do Santa Cruz. Keď sme prišli na letisko v Santa Cruz, doslova nás ovalil, o asi 20 stupňov, horúcejší vzduch. Nemôžem povedať, že mi to chýbalo, ale tak trochu možno áno. Treba si užívať 30 stupňov každý deň, keď vy máte okolo nuly.

Aj napriek tomu, že nie každý deň bolo teplo, kvalitne som sa spálila, ale aj to sa ráta ako spomienka.

Som neskutočne rada, že som mala príležitosť vidieť to najkrajšie z Bolívie, pretože môj názor na túto krajinu bol veľmi skreslený a nie veľmi pozitívny. Áno, stále sú tu časti Santa Cruz, či Bolívie všeobecne, kde sa vrátiť nechcem, alebo časti, ktoré sa mi nepáčili. Ale tiež viem, že príroda tu má čo-to spoločné s tou slovenskou a sčasti aj tou európskou. Bolo fajn vidieť občas trochu domova tak ďaleko.

Takže toto bolo mojich 12 dní. Pre vás necelé dva týždne. Pre mňa dlhá doba, ktorá však ubehla strašne rýchlo.

Majte pekný deň, Lenka

Blog at WordPress.com.

Up ↑