Por siempre…Navždy

Pár dni pred mojim odletom som vlastne ani nevedela čo sa deje. Nebola som zbalená, nemala som kúpené takmer nič pre moju rodinu doma. Nevedela som čo, bola som úplne stratená. Ale aj napriek tomu som moju rozlúčku s rodinou a priateľmi prežila tak ako som si to predstavovala. Tri dni pred odchodom sme boli vo veľkej ZOO kde boli rozsiahle záhrady s reštauráciami s rôznymi zvieratami ako papagáje, opičky, veľká motýlia klietka ale takisto aj veľké kúpaliská, vyhliadková veža odkiaľ ste mohli vidieť doslova na míle ďaleko. Tu som strávila s mojou mamou, starkou a mojimi bratmi skoro celý deň.

ECSU4892.JPGOAFV1404.JPG37236256_1727329544029535_9077737452558352384_n.jpgJQKQ2404.JPG

Keďže to bolo vcelku vzdialené od Santa Cruz šli sme tam autom a neplánovali na ten deň nič iné. Ale keďže nikdy nieje nič podľa plánu ja som ma naplánovanú ešte jednu zastávku. Mojej prvej rodine sa vrátila dcéra z USA a ja som takisto mala poslednú šancu sa s ňou prísť zvítať ale takisto rozlúčiť sa s mojimi prvými rodičmi. Bola tam skoro celá rodina a priatelia, ktorých som už poznala takže bolo skvelé ich znova po dlhom čase vidieť. Všetci sme sa skvelo zabavili. A ja som so slzami v očiach lúčila s mojou mamou a otcom.ONBH8794.JPG

Na ďalší deň som sa išla rozlúčiť s rodinou mojej druhej maminy. Piekli sme tradičné “empanadas” a moja starká mi pripravila na obed moje obľúbené, hlavné jedlo. Tam sme strávili celé popoludnie a v podvečer som sa musela rozlúčiť a povedať zbohom ďalšej  mojej čiastočnej rodine.PSTO9356.JPG

CWNF8494.JPG

V posledný deň sme usporiadali rozlúčkovú oslavu s rodinou a priateľmi s otcovej strany. Pozvala som takisto najbližších priateľov zo školy a zišlo sa nás okolo 25. Grilovali sme, mala som skvelú tortu a zabávali sa až do 4 rána. Tu som sa znova lúčila s väčšinou mojim priateľov a rodinou. Nič sa nezaobišlo bez sĺz ale tak to malo asi byť.

VGTG4738.JPG37219207_1728675660561590_3166612235527127040_n37295103_1728676343894855_7091432158966841344_n.jpg37230609_1728675943894895_1078259721573498880_n.jpg

Posledný deň pred mojou cestou som posledný krát išla aj s priateľmi na hlavné námestie dala si ich typickú kávu a vychutnala som si presné tu atmosféru vysvieteného rušného ale zato kľudného, večerného mesta. Od všadiaľ sa ozýval ruch reštaurácií a hudba z barov. Ľudia sa prechádzali, sedeli na lavičkách a užívali si tu čarovnú atmosféru. Tak ako ja. Stále som nemohla uveriť že je koniec, že za necelých 5 hodín už budem na letisku. Cítila som sa skľúčene, nevedela som čo hovoriť ani či sa usmievať alebo plakať ale robila som oboje.

O 5 ráno mám už dobalené a s kuframi na chodbe som dala posledný pohľad mojej izbe, môjmu domu, mojej tzv. štvrti, ktorú som tak dobre poznala. Viezla som sa s mamou a bratmi v aute, otec šiel na inom. Mala som otvorené okno a snažila sa upokojiť moje rýchlo bijúce srdce, chladným, nočným vzduchom.

Neznášam letiskové kontroly, nuda dlhé, rady stres. Super, mám preťažený kufor. Nevadí, vyriešilo sa to takže aspoň niečo.

Nechcem odísť, už ma chytá ozajstný stres. Snažím sa upokojiť.


Ocitám sa v náručí každého aspoň 3 krát. Držím moju mamu a sľubujem jej že sa vrátim. Ja viem že áno, sľubujem mami. Otec ma objíma a ďakuje za dcéru, ktorú s maminou nikdy nemali. Všetci ťa máme radi vždy budeš naša. Nezabudneme. Ani ty nezabudni lebo vždy ostaneš v našich srdciach.

objímam kamarátov všetci už plačú, len ja ešte nie. Nie, nebudem plakať. Ešte nie. Prechádzam turniketom, obzriem sa posledný krát na všetky tie známe tváre s ktorými som toľko prežila. Kývam ešte raz všetkým na rozlúčku, usmievam sa lebo sa tak cítim lepšie. Pozriem sa na každého ešte raz…

už to nemôžem udržať, plačem. Plačem tak strašne a nahlas. Nedokážem sa upokojiť ani nechcem. Snažím sa dýchať nejde to. Ľudia sa ma pýtajú čo sa deje, nič nepočujem. Snažím sa ostať kľudná a prejsť všetkými kontrolami aj napriek slzám.

posledný krát stojím na bolívijskej pôde, kráčam hore schodmi a pozerám na horúce juhoamerické slnko, vstupujem do lietadla. Ani neviem ako som našla svoje sedadlo. Stále plačem. Iba plačem. Pozerám von oknom a snažím sa zapamätať si každý jeden kúsok z môjho vzďaľujúceho sa mesta.

Prestupovala som v Miami, v Londýne a priletela som do Prahy. Celý let mi trval okolo 27 hodín aj s prestupmi. Nebolo to také zlé. Ale zakaždým keď som vystúpila z lietadla som si priala aby ten let trval dlhšie alebo aby som sa nevzďaľovala viac a viac.

  1. júla približne o 1 poobede som pristála   po 27 hodinovej ceste na pražskom letisku.

Praha,

rodina ( tá skutočná),

Slovensko ,

môj dom,

moja celá rodina.

(Po viac ako 50 hodinách bez spánku som prišla domov.)

Chcela som znova plakať no nemohla som všetci sa tak strašne tešili že som doma.

Aj ja som sa tešila, naozaj. Ale v tej chvíli som sa chcela vrátiť omnoho viac.

Približne o 6 ráno som konečne zaspala.

Prvé dni a týždne boli ťažké, veľmi ťažké. Zle som spávala kvôli časovému posunu, nikdy som si nemyslela že adaptácia na domáce prostredie bude horšia ako keď som prišla do Bolívie. Slovenské jedlo mi nechutilo, chýbalo mi ovocie, to mi vlastne chýba doteraz. Nepamätala som si veci v dome, kde sú taniere či poháre dokonca ani svoje vlastné oblečenie som nevedela rozpoznať.  A čo bolo asi najhoršie, bola moja slovenčina. Nuž na tom sa bavíme ešte doteraz. Viete si prestaviť ten zmätok v hlave keď sa Vám mieša španielčina s angličtinou a až potom Vám príde na rozum slovenčina ak vôbec príde.

Už som doma 3 mesiace, začala sa mi škola a ja sa stále snažím zvyknúť si na všetko čo mám tu doma. Všetci mi strašne chýbajú moja rodina, moji kamaráti, Santa Cruz a celá Bolívia. Ten každodenný ruch ulice. Veci, na ktoré som predtým bola alergická a nemohla som ich vystáť by som vymenila za čokoľvek len aby som to mohla zažiť ešte raz. Túžim mať 36 stupňov každý deň, jesť ich skvelé jedlá, vidieť to rušné mesto, ktoré malo vždy čo ponúknuť. Byť s mojimi priateľmi tam a prežívať ten náš spoločný život ešte raz od začiatku.

Bol to šok a aj stále je. Pre mňa, pre všetkých čo ma poznali predtým a zostali so mnou aj teraz. Keď sa ma niekto opýta ako bolo neviem čo mám povedať, vždy odpoviem spýtaj sa konkrétnejšie. Nedá s to vyjadriť jedným slovom.

Neviem čo by som pokladala za najlepšiu časť mojej výmeny ale viem že neľutujem jediného dňa. Všetko i keď nie úplne vždy, bolo podľa mojich predstáv, bolo to perfektne perfektné a také aké to malo byť, také aké mi to osud pripravil a také aby som si to ja užila a zvládla.

Môžem povedať iba jedno veľké ĎAKUJEM všetkým ale predovšetkým mojim pravým, slovenským rodičom, ktorí ma podporovali a dôverovali mi a samozrejme ľuďom ktorí zvládali moje zmeny nálad po návrate na Slovensko. Viem, že nie vždy to bolo so mnou na vydržanie.

A samozrejme, ĎAKUJEM Bolívií a ľuďom v nej, ktorí ma sprevádzali počas mojej cesty. Či už sa na nej zdržali krátko alebo dlhšie, boli tam a boli so mnou a spravili ju nezabudnuteľnou a neopakovateľnou.

Všetci tvrdia jedno, že toto je najlepší rok tvojho života. A ja už chápem prečo.

Lenka

IMG_1564.JPG

TXIV8711.JPGOGSY6446.JPG

FUEU7900.JPG

AOGB5399.JPG

IMG_1578.JPG
IMG_1573.JPG

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

Create a free website or blog at WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: