Bolívia ako ju nepoznáte

A je to tu. Výlet okolo celej Bolívie môže začať. Budem hovoriť o prvých 6 dňoch tak dúfam že si to užijete aspoň sčasti tak ako ja.

Deň prvý ,Cochabamba

Keď sa Vám zdá že váš host otec, šoféruje po meste asi 80 km/h, znamená na to že, idete neskoro. Áno, tak sa začal môj výlet okolo celej Bolívie, v pondelok ráno, 4. decembra. Našťastie som neprišla až tak neskoro a lietadlo som stihla. Bol to zvláštny zhluk emócií. Ocitnúť sa na rovnakom mieste, na ktoré som priletela 19. augusta, bolo trochu zvláštne ale predsa len, treba si oživiť spomienky.

Prvé mesto na zozname bola Cochabamba. Je to trochu vyššie položené mesto a je tam chladnejšie, našťastie. Let bol viac-menej kľudný a trval necelú hodinu. Po prílete nás vyzdvihli autobusy a urobili sme si krátku vyhliadkovú jazdu po meste. Neskôr sme sa ubytovali a odišli sa najesť do reštaurácie. Po obede sme si obzreli centro a pokračovali asi na najkrajšie a najdôležitejšie miesto. Cristo de la Concordia. Je to obrovská socha Krista, pozerajúca sa na mesto a zároveň vítajúca prichádzajúcich ľudí. Po ceste na späť sme sa zastavili pri veľkom nápise mesta Chocabamba,spravili fotky a mohli pokračovať. Zastavili sme sa na večeru a zbytok večera sme strávili na hoteli a spoznávaním nových ľudí, konkrétne Argentínčanov. Deň to bol vcelku kľudný až na dosť intenzívny dážď. Ale sú aj horšie veci. Uvidíme, čo poviete na ďalší deň. Dúfam že bude ešte lepší.

Deň druhý, stále Cochabamba

A je tu ďalší deň, síce znova upršaný ale aspoň nie 30 stupňová horúčava. Po veľmi zaujímavých raňajkách kde sme našli aj americké palacinky s javorovým sirupom čo bolo asi najväčším prekvapením pre Američanov, sme išli na kratšiu prechádzku mestom. Prvá zastávka bol kostol, kde sme si vypočuli pár slov a pokračovali cez centro mesta a cez miestne trhy. Tam sme ochutnali miestne sladké špeciality, čo bolo niečo ako čokoládový perník s krémom na vrchu a trubička plnená vanilkovým krémom.

Normálne sa to podobalo našim zákuskom. K tomuto mesto sa viaže jedno príslovie.

“Mientras en otro lugares se vive para trabajar, En cochabamba no aqui se vive para comer”.

Čo znamená niečo ako, “v iných mestách sa žije kvôli práci, v Chocabambe nie, tu sa žije kvôli jedlu. ” Keď sme už všetci boli premočení a vymrznutí, nasadli sme do autobusu a išli navštíviť miestnu farmu, ktorá je známa tým že funguje na spôsob útulku pre zvieratá. Väščina z nich boli papagáje a väščina z nich mala veľmi zlú skúsenosť s ľuďmi. Napríklad, nemenovaná pania mala doma papagája ktorý rád obhrýzal nábytok. Tak mu za trest obliala hlavičku horúcou vodou. Je to ako s ľudmi. My stratíme našu kožu on stratil svoje farebné perie. Ale ako nám jeho ošetrovateľka povedala, keď k ním prišiel nemal záujem o nikoho lebo bol vcelku hanblivý ale po krátkom čase si našiel niečo ako “priateľku.” A keďže papagáje žijú v pároch a sú si verní sú spolu až doteraz. To je dôkaz že vzhľad nieje dôležitý a že zvieratá majú city. 😄Keďže sme už všetci umierali od zimi a od hladu mali sme možnosť ochutnať typické jedlo Cochabambi. Bol to miestny dom kde sme prvýkrát videli citróny na strome reálnej veľkosti. Po obede sme šli na obhliadku jedného miestneho domu ktorý sa volá “VILLA ALBINA”. Bola to taká menšia rezidencia miestnej bohatej rodiny z 18. storočia. Po tejto obhliadke sme sa presunuli do ďalšej miestnej rezidencie, ktorá patrila francúzskej rodine. Tam sme mohli vidieť expozíciua či výstavu “selfie fotiek”,obrovskú záhradu plnú kvetov a zelene a dokonca ihličnaté stromy, ktoré neboli veľmi ihličnany.

Po ceste na letisko sme mali naplánovanú ešte jednu zastávku “Parque de la familia”. Dôvodom tejto návštevy bola svetelná šou so svetelnými efektami a hudbou. Neskutočný zážitok. Niekedy je až neuveriteľné akí sú ľudia šikovní a tvoriví a ako dokážu urobiť obyčajné miesto neuveriteľným.

Na letisko sme sa presunuli autobusom a už nám neostávalo nič iné iba čakať na nás let a povedať “hasta luego”. Takže takáto je Cochabamba. Čarovné miesto, ktoré očakáva že sa raz vrátite.< img src=”https://miboliviaweb.files.wordpress.com/2017/12/img_0304.jpg&#8221; class=”size-full wp-image-374″ height=”3024″ width=”4032″>

Deň tretí,Tarija

Ako každý iný deň, aj tento sa začínal východom slnka. Tarija, mesto, v ktorom sme mali naplánovaný ďalší deň, sa začal vo výrobni vína. Tam sme mohli vidieť, ako sa vyrábajú rôzne etikety, ako sa napĺňajú fľaše či celkový proces výroby. Po celej prehliadke sme ochutnali hroznový džús s pravým, naozaj európskym syrom. Konečne!! Ďalšia výrobňa bola výrobňa Singani, čo je biely alkohol asi so 40% alkoholu. Dalo by sa to prirovnať ku Vodke alebo Ginu. Normálne sa to v Bolívii pije so Sprite-om, ľadom a kúskom citróna. Tu sme síce ochutnávku nemali, ale o to viac sme si užili ochutnávku na ďalšej zastávke, dokonca naozajstného vína a tiež aj slávneho Singani. Pre Tariju platí jedno príslovie. “El que vino a Tarija y no tomo vino entonces para que vino” čo znamená, ak ste prišli do Tariji a nepijete víno načo ste sem prišli.

Keďže sme stále mali čas, zastavili sme sa pri veľkom jazere či priehrade, kde sa vyrába elektrina. Tam som mohla vyskúšať typické oblečenie pre miestne dámy. Neskôr sme sa presunuli na obed do blízkej dedinky, do domu jedného pána, ktorého netuším ako Magri Turismo (organizácia, s ktorou cestujeme) skontaktovala. Jeho dom bol ako obrovský palác alebo rezidencia na vidieku, umiestnená takmer na vrchole kopca s úžasným výhľadom na celu krajinku. Bolo tam všetko, záhrada plná kvetov a byliniek, bazén, sochy vôkol domu či vstupná hala s množstvom maľovaných vzorov. Jedlo bolo ako inak skvelé. Po obede sme šli na viac-menej kratšiu turistiku. Bola to veľká dolina s množstvom kameňov rôznych tvarov a farieb a vodopádom uprostred. Tam sme sa snažili dostať na čo najvyššie miesto, ale neviem, či sa nám to podarilo, ale nevadí. Pri zostupe sme dokonca zažili tzv. šmýkačku. Vďakabohu, že topánky Converse majú klzkú podrážku.

Pred večerou sme sa zastavili v miestnom múzeu a vypočuli si legendu o jednom bojovníkovi, ktorý si pravdepodobne odťal ruku a aj napriek tomu bojoval ešte v ďalších bitkách. Dôvodom bolo, že veľmi rád popíjal alkohol a jedného dňa, keď prišiel domov a jeho mama bola naňho nahnevaná, kričala naňho a on bol takisto nahnevaný, tak na ňu zdvihol ruku. Keď s uvedomil, že ju takmer udrel, svoju vlastnú matku, povedal si, že už nikdy nechce zažiť takú hanbu. Tejto legendy sa drží väčšina ľudí. Po návšteve múzea sme mali chvíľu na prechádzku mestom a ochutnávku miestnych dobrôt. Keď sme sa presunuli do centra mesta Tarija, šli sme sa pozrieť na sochu Ježiša a neskôr na hlavné námestie, ktoré malo vianočnú výzdobu. Aaaa, konečne večera, aaaa čo sme mali? Moje obľúbené, syrovo-syrové lasagna. Dopadlo to vcelku dobre až na to, že niektorí mali namiesto plného žalúdku, lasagnové dieťa. Po večeri sme ešte trochu poobzerali námestie, kúpili zopár suvenírov, vyjednali ceny, a keďže naša skupina odišla bez nás, my sme sa vracali do hotela peši. Čo bolo ale skvelé, lebo to boli asi 3 ulice a v porovnaní so Santa Cruz je toto mesto kľudnejšie. Ale teraz už ozaj do postele. Buenas noches.

Deň štvrtý, La Paz

Tento deň bol vcelku chaotický. Ráno sme sa zobudili ako zvyčajne, až na to, že sme odchádzali o trochu skôr, lebo sme mali naplánovanú návštevu múzea. Tu sme mohli vidieť rôzne nástroje, vázy či ozdoby, a takisto kostry z doby ľadovej (áno, ako ten film, kto nevidel, povinne pozrieť).

Nasledoval rýchly presun na letisko, kde sme čakali asi hodinu na odlet do La Paz. Po necelej hodine v oblakoch sme pristáli v meste Alto, pretože nebolo možné pristáť v La Paz. Dôvodom bolo, že tam nie je miesto a to doslova. Toto mesto, ako som spomínala v jednom v mojom článku, leží v doline a nie je tam žiadna rovinka. Všetko je viac-menej vsadené do kameňa. Po záchrane niektorých ľudí, ktorí mali problém s dýchaním, sme sa presunuli autobusom do centra. Ale viete čo? Videli sme sneh. Aaaaaa, Vianoce, konečne trochu snehu a ešte nižšia teplota, konkrétne asi 6 stupňov. Viem, že pre vás, Slovákov, to je v pohode v tejto dobe, ale pre nás z Európy, už naučených na klímu v Santa Cruz, to bola doslova smrť. Ale aj tak to bol skvelý pohľad. Obed sme mali v jednom miestnom hoteli, kde nám naservírovali polievku plnú asi všetkého, hlavné jedlo a zmrzlinu. Nebolo to zlé, ale najlepšie z toho všetkého bol chlieb. Konečne trochu podobný tomu slovensko-európskemu. Len tak pre zaujímavosť, La Paz je približne vo výške 3600 m.n.m., a takmer vždy vám budú servírovať menšie porcie. A to z dôvodu že vedia, že ste turisti, a ak vám aj donesú veľkú porciu, nemali by ste ju zjesť celú, lebo tráviaci systém v tejto výške je spomalený a pre telo je problém stráviť veľa jedla. Špeciálne večer. Po obede sme sa šli pozrieť na tzv. Valle de La luna, čo znamená Mesačné údolie. Bolo to územie ani vlastne neviem, aké veľké, lebo som nevidela koniec, ale bol tu nejaký druh kameňa, ktorý bol vytvarovaný do rôznych tvarov podobných kvapľom v jaskyniach. Pred vstupom nás ešte privítala pani v typickom oblečení a náš sprievodca nám povedal trochu o domáckych tradíciach. Ak má dievča klobúk na hlave nahnutý do pravej strany, znamená to, že nemá záujem. Ak do ľavej strany, znamená to viac-menej som voľná, môžeš to u mňa skúsiť. Ak je v strede znamená to, že už zadaná je. Ďalšia téma bol odev. Čím drahší, tým lepší. Farby sa nesmú opakovať. Ak opakuješ kúsky oblečenia, znamená to, že tvoja rodina nie je veľmi bohatá. Celý tento odev, nehovorím že tento konkrétny, môže stať okolo 4000€. A čo je dôležité, všetko hradia rodičia. Ako inak. Keď sa schyľovalo k večeru, mali sme naplánovanú tzv. vyhliadkovú jazdu miestnou lanovkou. Vyzerá to takmer ako uzavretá kabínka, ktorá vás vyvezie na kopec, keď idete lyžovať. Postavili ju asi pred 3 rokmi a to z dôvodu, že to je rýchlejšie a lacnejšie. Z jednej strany mesta na druhú sa dostanete autom asi za 2 hodiny, lanovkou za necelých 10 minút. Počas jazdy sme dokonca spoznali nového kamaráta z La Paz, ktorý nám porozprával trochu o meste, a dozvedeli sme sa, že pracuje ako šéfkuchár v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Vcelku náhoda. Po večeri sme sa, za už ozaj studeného počasia, vrátili do hotela a užívali si toto, takmer hlavné mesto.

Deň piaty, jazero Titicaca

Dnešná cesta mala pokračovať do mesta Copacabana, cez jazero Titicaca. Po asi 3-hodinovej ceste sme sa plťou presunuli cez najužšie miesto jazera na druhú stranu, priamo do centra mesta. Keďže pri preplavovaní sme nemohli ostať v autobuse, ale museli sme sa presunúť menšou osobnou loďkou, žiadali sme vysvetlenie. A tým bolo, že pred pár rokmi sa tu stala nehoda autobusu s deťmi, ktorý sa potopil, a takmer všetci zahynuli. Odvtedy sa autá a osoby preplavujú osobitne aj so záchrannými vestami. Vláda uvažovala aj o výstavbe mostu, ale ľudia sa nechcú pripraviť o prácu pre turistov. Po vylodení sme sa serpentínami ako v Chorvátsku dostali na druhú stranu polostrova, znova odchytili loďku a tentokrát sa presunuli na asi hodinu vzdialený ostrov, ale už bez autobusu. Táto plavba bola vcelku zaujímavá. Veľa slnka, hrozná zima, jazero ako more. Naozaj ako Chorvátsko. Po vylodení sme našu batožinu dali na somárikov, ktorí nám ju vyniesli až do hotela, a my sme sa medzitým zastavili na obed v jednom miestnom dome. Tam nám naservírovali malé pečene rybky, čierne zemiaky, pečené banány, ryby z miestneho jazera, bielu kukuricu či ají, čo je pikantná omáčka, čo nikdy nesmie chýbať. Všetko nám priniesli na stôl v hrubej textílii, aby to nevychladlo. Po obede sme peši museli vyjsť do hotela. A keďže tento ostrov má prevýšenie okolo 4070 m.n.m., zopár ľudí začalo mať problémy s dýchaním, s hlavou či srdcom. Preto sa 3 dievčatá vrátili do hotela v La Paz. Našťastie sme to my ostatní prežili v zdraví a vyšli až hore. Po ceste sme stretli pár lám a somárov a užívali si nádherný výhľad. V tento deň sme nič také zaujímavé nerobili, chvíľu som s nemkami hrala UNO a rozprávali sme si nejaké zážitky a zrazu bola večera. Po večeri, čo bola polievka, ryba z jazera, dusená zelenina a čokoládový puding, sme sa niektorí presunuli do izieb druhých, a hrali sme hry alebo znova iba kecali a smiali sa. Keďže vonku sa sedieť nedalo, lebo bola ukrutná zima, všetci sme boli až po uši zababušení v dekách. Po poslednom pohľade na nočnú oblohu sme šli spať s očakávaním ďalšieho rána. Aspoň niektorí.

Deň šiesty, Copacabana

Keď sa budíte v noci na takú bolesť hlavy a žalúdka až chcete zomrieť, asi niečo nebude v poriadku. Áno, aj tomuto sa hovorí choroba z prevýšenia. (Neviem ako to preložiť doslovne). Čaj z listov koky, tabletky na zníženie tlaku, kyslíková maska. V hoteli boli vcelku pripravení. Keďže sme museli nejak zísť z hotela a ísť loďou naspäť, kráčala som ako posledná. Úprimne, cítila som sa, akoby som týždeň nejedla. Nevládala som kráčať. A tie schody, no to bol zabijak. Keď sme prišli na loď, celú jazdu som prežila pod dekou aj keď vnútri bolo asi 25 stupňov. Bola mi stále zima a hrozne ma bolela hlava. Asi nikdy som sa necítila horšie. Keď sme konečne prišli na pevninu a dostali sme sa do hotela, z recepcie zavolali do miestnej menšej kliniky, aby ma prišli vyzdvihnúť. To bolo prvýkrát, čo som sa viezla v sanitke. Vcelku zážitok. To bolo aj prvýkrát, čo som musela ísť do nemocnice. Keď som tam prišla, prezrela ma sestra a zistila, že mám teplotu, a že mi chýba kyslík. Takže mi dali kyslíkovú masku asi na pol hodinu, pichli injekciu a našťastie mi povedali, že môžem pokračovať. Dali mi ešte antibiotiká a mohla som ísť. Keďže som tam nebola sama ale s našou koordinátorkou tá mi pred odchodom ešte dala otázku. “Môžem si ťa odfotiť?” Vcelku zábavné. 😃Takže taký bol môj dnešný deň. Večer sme mali ešte takú mini talent šou s niektorými výmennými študentami, tak sme sa zasmiali. Ale keďže mne chýbalo pár hodín spánku, uvítala som posteľ medzi prvými.

Dúfam že sa Vám moja prvá časť výletu páčila, tak nabudúce. Majte pekný deň, Lenka.

Keď je život farebný

Od výletu do Brazílie ubehol už nejaký ten týždeň a ja som sa znova musela adaptovať na školu či na celý tento bolívijský život. Viac-menej sa neudialo nič zvláštne, jediná novinka je že som zmenila volejbalový klub. Je to omnoho lepšie a mávať tréningy každý deň a to 2 až 3 hodiny je niekedy únavne ale stojí to zato. Takisto ma môj učiteľ telesnej, zavolal do miestneho klubu, ktorý tvorí výber dievčat z rôznych klubov v Santa Cruz. Asi má uprednostnili lebo som zo zahraničia.

Cez víkend sa tu mala konať jedna hudobná akcia či šov alebo koncert nazvite si to ako chcete. Volalo sa to “Life in color”. Bol to koncert elektronickej hudby s DJ-mi z Californii. Popri pódiu boli rozmiestnené delá s farbami takže naozaj to bol life in color. Skvelý zážitok, veď to poznáte keď počujete hudbu až do špiku kostí, skáčete s davom a iba si užívate to že ste práve tu a práve teraz. A za to môžem ďakovať iba mojim spolužiakom že ma pozvali.

Ešte v ten istý víkend sa u nás v škole konal festival tancov. Každý ročník mal predviesť typicky tanec z Bolívie. Náš ročník tancoval TINCU čo je typicky tanec mesta Potosi. Všetci sme mali požičané kostýmy a síce sme vyzerali komicky a bolo v nich neuveriteľné teplo, o to viac to bolo dôveryhodné a stálo to zato. Úprimne, nikdy som sa necítila tak plná energie a radosti. Nikdy som nebola súčaťou niečoho tak veľkého. Lebo keď vás sleduje okolo 400 ľudí a vy stojíte aj so svojimi 50 ďalšími ľuďmi z ročníku, uprostred telocvične cítite sa úžasne. Teda ak môžem hovoriť za seba. Všetci môžeme ďakovať nášmu učiteľovi ale samozrejme nám všetkých.

Keďže my sme predposledný ročník, posledný ročník ako promo, tancoval iný tanec.

A takisto Vám musím povedať že sa bolo načo pozerať. Všetko je v Bolívii iné, ale to že je to národ hrdý na svoje tradície, či už sa jedná o hudbu,jedlo alebo krajinu vo všeobecnosti povedala by som že tanec je u nich na prvom mieste. Keďže väščina tancov sú tance rituálne, o to viac je to pre divácke oko zaujímavejšie a o to viac si to človek môže užiť. Toto na Slovensku neuvidíte. Myslím, že v tento večer som si líhala do postele asi s jedným najúžasnejších zážitkov z celej Bolívie.

Ale však musíte posúdiť sami, ale pre mňa to určite bude nezabudnuteľné.

Keďže tu sa školský rok končí pred Vianocami, leto tu práve začína. To bol aj jeden z dôvodu festivalu tanca, ktorý je aj zároveň oslavou konca školského roku. Preto v posledný deň sme takmer celý ročník išli do spolužiačkinho domu osláviť ako sa patrí.

Na ďalší týždeň sme oslavovali spolu s Rotary, deň vďakyvzdania. Každý študent doniesol jedlo zo svojej krajiny na ochutnávku. V tomto prípade bolo pre mňa najľahšie pripraviť bublaninu, ktorá je asi najrýchlejšia na prípravu.

A keďže tento týždeň sa blíži ku koncu a ja odchádzam na výlet okolo celej Bolívie, očakávajte ďalší článok. Bude to hádam ešte lepšie ako samotné Santa Cruz.

moja trieda “A”

Majte krásny deň, Lenka.

Z Bolívie až do Brazílie

Ako každý rok, výmenní študenti dostávajú ponuky na rôzne výlety či zájazdy. Väčšinou to bývajú výlety v hosťovskej krajine ale tento rok malo brazílske rotary voľné miesta tak pozvali ľudí od nás z Bolívie. Zariaďovala to spoločnosť Terra Brasil na konkrétne miesta Pantanal a Bonito.

A predsalen sa človek Brazílie nechistá každý deň.

1. deň

Zo Santa Cruz sme odchádzali rovnakým autobusom, ako keď som šla do La Paz. Odchod bol o deviatej večer a do Brazílie, konkrétne na hranice, sme prišli približne o šiestej ráno. Vystáli sme si rad na hraniciach a ahoj Brazília.

Prišli sme do hotela, ubytovali sa, skočili rýchlo do bazéna a potom sme mali príležitosť vidieť prvé brazílske mesto, Corumba. Už tu bol vidieť značný rozdiel medzi Bolíviou a Brazíliou. Toto mesto bolo tiché, ale o to viac príjemné a milšie na pohľad. Žiadne smeti, milí ľudia. Boli sme sa prejsť, trochu sa tu poobzerať a ochutnať brazílske ACAI. To bolo niečo úžasné. Zvyšok dňa sme “prežili” v bazéne, čo bola jediná záchrana, keďže tam bolo asi 35 stupňov v tieni.

2. deň

Po prvej brazílskej noci sme sa naraňajkovali, stretli sme sa s vedúcim našej skupiny a vydali sme sa microbusom do Pantanal.

Už len prvý pohľad na toto miesto hovoril za všetko. Bolo ďaleko od všetkého.

Jeden hotel uprostred ničoho, vzdialený dve hodiny od mesta. Poobede sme mali možnosť spoznať ostatných výmenných študentov, s ktorými sme sa tu stretli, spoznať okolie a všetky jeho zákutia, oddychovať v bazéne a konečne si vychutnať čistý, pravý brazílsky vzduch. Bolo tu priam všetko. Divé prasiatka, kone, dokonca voľne poletujúce papagáje.

Na večeru konečne niečo iné, ako kura s ryžou. Po celom dni sme pravdepodobne všetci veľmi radi uvítali postele, no zaspávali sme s očakávaním, čo prinesie ďalší deň.

3. deň

Okolo pol siedmej ráno sme sa všetci zbehli na raňajky. Typické brazílske jedlá nechýbali a bolo si z čoho vyberať. Po raňajkách sme sa vybrali na prvú obhliadku džungle. Išli sme najprv asi 3 kilometre po lesnej ceste, až sme sa zrazu ocitli doslova, uprostred ničoho. Všade iba zeleň. Sprevádzal nás jeden domáci, ktorý sa tomu venuje približne 10 rokov. Počas chôdze nám rozprával o lesných zvieratách, rastlinách a o tom, ako to v džungli funguje. Bola tam rastlina, ktorá sa dokázala omotať okolo stromu, a po nejakom čase ho rozlomiť. Náš sprievodca nám ukázal, ako si kedysi cowboyi robili z jednej rastliny nádobky na pitie a vianočný stromček zároveň.

Mohli sme ochutnať lesné ovocie a vidieť malé kokosové orechy. Sem-tam sa k nám prikradlo nejaké zvieratko alebo sme ho len tak zahliadli.

Po brazílskom obede sme mali pauzu a mohli sme oddychovať v sieťach alebo v bazéne. Večer sme sa znova vydali do divočiny, no tentoraz po tme. Náš sprievodca nám povedal, že v aute a v skupine je to v poriadku, ale veľa ľudí tu už zomrelo. Lebo riskovali a išli sami. Povedal, citujem, že ich tie zvery požrali. Preto aj ľudia, ktorí tu žijú, majú pri sebe zbraň pre prípad núdze. Keď sme prechádzali cez rôzne malé riečky, mohli sme vidieť naozajstné aligátory. Verte mi, nebolo ich ani málo a neboli ani malé.

Po návrate sme mali večeru a voľný program, takže sme mohli hrať karty či ujsť do bazéna. A tak sa skončil ďalší brazílsky deň.

4. deň

Ešte večer sme sa dohodli, že kto by chcel vidieť východ slnka, môže vstať o piatej ráno a ísť s ostatnými sledovať. A nielenže sme videli pekný východ slnka, ale mali sme možnosť pozorovať aj miznúce hviezdy.

Po skorších raňajkách sa naša skupina vydala na plavbu menšou drevenou loďkou po prúde rieky.

Aj tu sme mohli vidieť množstvo zvierat, tukany, opice a ďalšieho aligátora. Počasie nám prialo, takže sme boli vyhriati až prehriati od slnka. Celé to trvalo asi 2 a pol hodiny, preto sme si po návrate neželali nič iné, iba bazén, v ktorom sme vydržali až do obeda. Po obede sme išli ku tej istej rieke, no tentoraz sme mohli loviť pirane. Ulovila som dve!!

A to neboli ani klasické udice, ale také tie drevené, ktoré majú na konci návnadu a háčik, ktorým keď trhnete, niečo ulovíte. Následne som sa naučila, ako rybu očistiť od šupín a vnútorností. Ďalší domáci ma pochválil so slovami, že ak žena dokáže správne očistiť rybu, môže sa vydať. Asi som na dobrej ceste.

Niektorým ľuďom sa nepodarilo uloviť piraňu, ale aligátora, ktorého sme síce potom pustili,  ale aj to sa počíta. Po rybárčení sme dostali ponuku dotkni sa aligátora, presnejšie jeho chvosta. Takže áno, oficiálne môžem prehlásiť, že som sa dotkla naozajstného aligátora z divočiny.

Následne sme absolvovali jazdu na koni a ochutnali osviežujúci nápoj z byliniek Terere.

Po návrate na hotel nás opäť zlákal bazén, ale aj večera, ktorá bola ako vždy, skvelá a bolo si z čoho vyberať. Takisto aj naše pirane.

Krásny deň, tentoraz s východom aj západom slnka, bol za nami.

5. deň

Ráno sme mali naplánovaný odchod. Ešte predtým sme absolvovali kratšiu prechádzku cez džungľu. V jednej časti lesa nám domáci = sprievodca povedal, že si máme zdvihnúť svoje tašky nad hlavu a kráčať ako najrýchlejšie môžeme, lebo tu žije množstvo divej zvery, najmä  hadov, a niečo by nás mohlo napadnúť. Myslím, že po tomto všetci zobrali svoje tašky aj nohy na plecia a doslova utekali. Po návrate a vypití asi všetkej vody sme dobalili kufre, zjedli obed a vydali sa objavovať ďalšie mesto v Brazílii.

Povedať zbohom tejto nádhernej časti Brazílie bolo ťažké, tak ako aj ľuďom, či personálu, ktorý sme tu spoznali. Trochu smutní sme teda nasadli do autobusu a užívali si posledné výhľady na túto neobyčajnú krajinu.

Na ďalšie miesto výletu sme dorazili okolo šiestej večer. Prvá vec, ktorá každého zaujímala, bol bazén. Vedúci nám na večeru objednali pizzu, ktorú rozdelili po izbách. Po nej sme už  všetci uvítali spánok a snívali o ďalšom dni.

6. deň

Po ďalších brazílskych raňajkách sme mali naplánovaný výlet k vodopádom. Opäť sme sa dostali na miesto obklopené samou zeleňou.

Každý sme dostali záchrannú vestu a topánky do vody. Po kratšej ceste autom a asi 20 minútach chôdze sme prišli k prvému vodopádu. Celkovo ich bolo naplánovaných 7. Všetko bolo ako z rozprávky. Krištáľovo čistá, ľadová voda. Najlepšie na tom všetkom bolo, že sme sa tam mohli okúpať. Pri jednom vodopáde, o ktorom sa hovorí, že človeku splní jedno prianie, sme sa dozvedeli aj miestnu legendu. Bola o dievčine, ktorá si priala získať svojho vysnívaného muža. Či už sa jej to prianie splnilo alebo nie, je otázne. Z kameňa za vodopádom je totiž vytvarovaná časť mužského tela. Asi všetci viete, ktorá. Takže bohvie, čo si dievčina z legendy naozaj priala. Každým ďalším vodopádom sme sa blížili k tomu najlepšiemu. Miestu, kde sa dalo skákať do vody. Plošina vysoká asi 6 metrov a voda s približne podobnou hĺbkou. Všetci sme si to užili, skákali sme a kričali, ako malé deti. S vlajkami či bez nich. Potom sme sa vrátili, naobedovali sa a konečne si trochu oddýchli. Opäť sme mali skvelú príležitosť spoznať ďalších ľudí z rotary, ktorí tu boli s inou agentúrou. Boli sme doslova ako jedna veľká rodina. Spoznala som ľudí z Indie a z Taiwanu, a zabávali sme sa na nadávaní a predstavovaní sa v ich jazyku.

Cestou do hotela sme mali naplánovanú ešte jednu aktivitu. Urobiť si fotku s hadom. Zastavili sme sa teda u jedného pána, ktorý chová hady tak, ako niektorí z nás chovajú psy či mačky. Len tak mimochodom nám spomenul, že bol tiež výmenný študent, ktorý odišiel do Austrálie, a tam sa prvýkrát zamiloval do hadov. Povedal, že to bolo vďaka jednému pocestnému, ktorý ponúkal fotenie s hadmi, a tiež nám priblížil rôzne zaujímavosti z ich života. Vtedy vraj pochopil, aké sú hady kvôli ľuďom ohrozené, a rozhodol sa pomáhať im. Jeho rozprávanie bolo natoľko pútavé a zaujímavé, s rôznymi frázami zo všetkých svetových jazykov, že sme si ani nevšimli, že tam sedíme už takmer 3 hodiny.

Po ďalšom skvele strávenom dni, brazílskych  sušienkach, úžasnom brazílskom ACAÍ a brazílskej káve, sme sa zaspávajúc tešili na nasledujúce ráno.

7. deň

V to ráno sme mali naplánovaný výlet do jednej jaskyne Gruta do Lago Azul, čo v preklade znamená Jaskyňa modrého jazera. Všetci sme dostali veľmi elegantne prilby so sieťkou na hlavu a zišli sme asi 300 schodov do jaskyne, či skôr priepasti. Mohli sme tam vidieť rôzne vytvarované stalagmity a stalaktity, no to najlepšie nás čakalo na dne jaskyne.

Tyrkysovo modré jazero. Sprievodkyňa nám povedala, že vďaka dopadu a následnému odrazu svetla od vody, sa vytvára očný klam. Voda hlboká 12 metrov sa človeku potom zdá ako polmetrová. V najhlbšom mieste bola hĺbka okolo 60 metrov. Po opätovnom zdolaní tých 300 schodov sme vyšli na povrch, počkali na ďalšiu skupinu, zatiaľ urobili pár fotiek a potom pokračovali na ďalšie dohodnuté miesto.

Splavovať rieku. RAFTING. Všetci sme dostali záchranné vesty, vypočuli si pravidlá a nasadli na naše rafty. Boli sme rozdelení do viacerých skupín s našimi vedúcimi a s jedným hlavným veslárom. Pri veslovaní sme sa striedali, popritom sme jedli ovocie z miestneho lesa, ktoré domáci pre nás nazbierali, a užívali si jazdu. Celkovo sme prešli 3 vodopády, vo vode som sa ocitla 2 razy, z toho jeden nie mojou vinou. Lebo predsa bitky na lodiach a súperenie o to, kto bude prvý, je najlepšie, hlavne, keď chcete ukradnúť veslo druhej posádke alebo preskočiť na druhý čln k susedom. Mokrí sme boli všetci do nitky a keďže včera bol hrozný lejak, voda bola ľadová. Ale aj napriek tomu to bolo skvelé a nik sa nesťažoval.

Prišli sme do hotela, osprchovali sa a šli do centra. Tam sme znova jedli ACAÍ, hrali biliard a prechádzali sa po miestnych obchodoch. Neskôr sme sa zastavili v jednej reštaurácii, kde sme ochutnali mäso z naozajstného aligátora. Musím povedať, že bolo naozaj výborné. Niečo ako kombinácia kuracieho a rybacieho. Takže stálo to za to.

Večer sme si zahrali nejaké hry, rozprávali sa, hrali na gitaru a s dobrým pocitom a úplne plným žalúdkom zaspávali.

8. deň

Asi ten najlepší. Ráno sme odchádzali ako zvyčajne. Prišli sme k rieke, ktorá sa volala Rio da Praia. Mali sme na sebe neoprén a veci na šnorchlovanie. Pred týmto výletom sme sa museli všetci riadne osprchovať, pretože fauna a flóra v rieke je veľmi citlivá, a všetkými krémami a repelentmi by sme jej mohli uškodiť. Prvá zastávka bola vo vyhradenom priestranstve pri rieke, kde sme sa učili správne používať našu výstroj. Po tomto všetkom sme sa konečne mohli vydať na ozajstné splavovanie rieky. Keďže sme mali neoprén a boli unášaní prúdom rieky, bolo to ako ležať na hladine. Bolo to úžasné. Priezračná voda a v nej množstvo malých či veľkých rybiek, na dne piesok a maličké mušle, a na brehu rieky nedotknutá zeleň a ticho. Bolo to neuveriteľné. Nemuseli ste robiť nič, iba sa pozerať a snívať o čomkoľvek ste len chceli.

Po skončení tohto všetkého sme sa vrátili a naobedovali sa. Cestou do hotela sme sa zabávali vypĺňaním dotazníka o tom, kto je najväčší spachtoš, kto chodí vždy neskoro a podobne. Keď sme dorazili do hotela, mali sme sa pripraviť na Talent show a na náš posledný spoločný večer.

Všetko bolo naplánované v jednej miestnej reštaurácii. Po večeri sme najprv začali s vyhodnocovaním dotazníka, pri ktorom sme sa naozaj nasmiali, keďže niektorí ľudia boli spomenutí viac než trikrát, napríklad za dobrých spevákov, a za odmenu mali pred všetkými spievať. Potom sa začala Talent show. Ďalšia naozaj vtipná vec. Vidieť naživo „gangnam style“ či francúzsky, nemecký alebo dokonca čínsky rap, sa človeku nepodarí veľmi často. A ani to, ako sa ostatní snažia spievať tiež. Po tomto všetkom sme si spoločne zatancovali macarenu a vrátili sa naspäť do hotela. Večierka bola výnimočne do tretej rána. Takže sme boli von, hrali na gitaru a užívali si posledné chvíle.

10. deň

Ráno bolo ťažké. Všetci sme sa lúčili, niektorí plakali, iní sa smiali alebo sa aspoň snažili. Nie každý deň máte možnosť spoznať ľudí z iných krajín, hoci viete, že ich už pravdepodobne nikdy neuvidíte. Ale aj to sa ráta. Mne určite.

Cestou domov sme si všetci spomínali na to najlepšie, a s úsmevom alebo slzami pomaly opustili túto naozaj krásnu krajinu.

Dodatok

-ľudia z Mexika sú úžasní a to som zistila za jeden deň

-naši vedúci z Brazílie boli rovnako blázniví ako my, a o to viac to bola sranda

-keď sa hráte na schovávačku, dávajte pozor na ploty, jazero a vlastne na všetko, ak je tma

-nie, portugalčina nie je podobná španielčine, najmä keď neviete dobre ani po španielsky

-hady sú naozaj pekné zvieratá

-tance latinskej Ameriky sú úžasné

-rovnako aj hudba

-brazílske jedlo je neuveriteľné a to nemusíte mať ani hlad

-ak sa bojíte pavúkov, nechoďte do Brazílie, sú tu také typické, chlpaté, s priemerom asi 10cm

A takýto bol výlet do Brazílie. Dúfam, že všetky jej časti sú rovnako skvelé, a že budem mať ešte niekedy možnosť vrátiť sa sem. Takže ďakujem vám všetkým za všetko.

Snáď dostanem možnosť vrátiť sa a stretnúť sa so všetkými znova.

Majte krásny deň. Lenka.

Dlhá doba a mám 18

Dlho som nepísala, viem. Asi to najhlavnejšie, čo by som mohla spomenúť je, že som tu oslávila svoje 18. narodeniny. V novej škole som bola štvrtý deň, takže som neočakávala nič veľké, ale aj napriek tomu ma uprostred ihriska privítali s dvoma tortami, veľkými číslami 1 a 8 a s pesničkou “happy birthday”. Naozaj som to nečakala a naozaj som bola prekvapená, akí dokážu byť ľudia milí a ako dokážu prekvapiť.

O dva týždne neskôr sme mali rotary výlet, Festival orchideí. Všetci študenti z Bolívie sa stretli v jednej menšej dedinke, kde sme strávili 3 dni.

Že by to tam orchideami prekypovalo povedať nemôžem, ale aj napriek tomu bol zážitok vidieť ďalšiu časť ďalekej Bolívie.

Tiež som sa naučila pripravovať Cuñape, čo je niečo ako mäkučký syrový chlieb.

Mala som možnosť vidieť tradičnú výrobu kobercov a šiat, či národné tance. S výmennými študentmi bolo super.

Spoznali sme iné krajiny, spoznali sme sa navzájom a aj napriek tomu, že sme sa videli prvý raz, to bolo doslova rodinné.

Asi najväčší šok nastal posledný deň, keď za mnou prišiel vedúci a povedal mi, že spoznal ľudí zo Slovenska. Povedal to s takým pokojom a tak normálne že som mu na prvýkrát ani neuverila. Ale bolo to tak. Ľudia žijúci v Santa Cruz, ktorí boli na rovnakom výlete ako cela naša rotary skupina. Bývajú tu asi 45 rokov, Eva a jej kamarátka zo Slovenska. Jej manžel je Bolívijčan žijúci tu v Bolívii, ktorý študoval v Prahe, takže hovorí po česky. No sranda. Ja sama som mala problém hovoriť s nimi. Slovenčina je ozaj ťažká.

Po výstave orchideí sme sa stretli a Eva ma pozvala na obed. Aaaaaa prvé európske jedlo, Gordon blue. A fakt bolo dobré.

Takže mám novú obľúbenú reštauráciu. Tá patrí jej kamarátovi, ktorý je pôvodom z Nemecka. Proste skvelé.

Gaby = moja counselorka.

Takže ďalšie šialene stretnutie s mojou poradkyňou. Veselé poobedie so sladkým hamburgerom. Ale vážne. Pocukrená žemľa. Veľmi dobrá kombinácia. Ale čo sa dá robiť Bolívia.

Rotary večera

Na další týždeň sme boli pozvaní všetci výmenní študenti na oficiálnu rotary večeru v jednom z klubov v centre mesta.

Margot z Francúzska

Úprimne neviem aký bol účel ale spoznala som množstvo ľudí zo zahraničia ale samozrejme aj zo Santa Cruz a mohli sme sa podeliť o rady aké takisto rozprávať o Santa Cruz vo všeobecnosti a pýtať sa veci ktoré nám neboli jasne dobrovoľníkov z rotary. Nehľadiac na jedlo ktoré bolo “zaujímavé” to bol vcelku fajn večer.

Ešteže máme ten Burger king.

Kedže moje hodiny španielčiny sa pomaly blížili ku koncu dohodli sme sa že urobíme malé predstavenie o našej krajine. Veľa ľudí ani nemá tušenie kde Slovensko leží tak bolo vcelku komické vidieť ich tvare keď som povedala meno mojej krajiny. Ale dôležité bolo asi to že im chutila bublanina a zemiakový šalát.

Škola tak ako vždy.

Čo si robila v škola?. Spala.

To vážne. Je to síce smutné ale je to tak. Bohužiaľ keď nerozumiete a ste unavený z rozmýšľania a prekladania každého slovíčka v španielčine neostáva Vám nič iné iba spať. Je to vcelku fajn niektorí učitelia sú veľmi tolerantní inú zase nie ale aj napriek tomu mávam pekné sny a moja lavica a ja sme dobré kamarátky.

Aj napriek tomuto fakt že nerozumiem vždy a všetko stále je to v škole sranda. Či s učiteľmi ktorí radi vtipkujú ale s tými ktorí ma možno veľmi nemusia.

Spolužiaci všetci naozaj všetci sú úplne skvelí pomáhajú vždy keď niečo potrebujem a aj keď mám niekedy logiku na bode mraze neprestávajú sa snažiť. Áno občas ich obdivujem!

To by bolo asi všetko na dnes najbližšie o výlete do Brazílie.

Majte krásny deň.

Druhá škola, Casa de camba, bábovka a iné

Minulý týždeň ma moja counsolorka, GABY (človek, ktorý mi má pomáhať počas celého roka), pozvala na obed do miestnej reštaurácie. Poviem Vám, nikdy som nemala väčší strach ako spolujazdec ako s ňou a to išla maximálne 35 km/h. Ale čo už.  Volalo sa to CASA DEL CAMBA. Casa znamená dom a camba je označenie pre ľudí zo Santa Cruz. Podávajú tu typické jedlá a nápoje zo Santa Cruz. Objednali sme si bufet pre dvoch a vďaka tomu som ochutnala takmer všetko. Opekané banány, ryža s kačicou alebo bravčovým mäsom, pečená hovädzina, yuka čo je niečo podobné našim zemiakom ale nie úplne, typické volské oká a tradičná štipľavá omáčka. 

Na pitie som si dala nápoj z miestneho ovocia a Gaby si dala dve pivá s tým že býva blízsko. Okey. Následne po naozaj dobrom jedle sme šli k nej domov. Cestou sme kúpili ryžu v mlieku, čo je u nich taká klasika a puding čo je tiež úplne normálne. Akurát všetko je studené. Na moje prekvapenie, všetko chutilo veľmi udenticky. Po rýchlej káve, ktorá bola fakt rýchla, typu pijeme na ex, som musela prežiť ďalšiu nekonečnú chvíľu s ňou v aute. 

Škola 

Podľa nadpisu ste asi pochopili že som musela zmeniť školu. Bolo to z dôvodu že moja prvá škola, bola poobede a ja mám poobede španielčinu. Ďalšia vec je že nemala žiadne mimoškolské aktivity. Takže som jednoducho prestúpila. Vybavila mi to moja counsolorka s ďalším pánom z nášho rotary klubu. On má dcéru v spojených štátoch takže tu bolo voľné miesto. V deň keď sme boli kupovať uniformu a vybavovali všetko potrebné ma vzal do jeho práce. Keďže je právnik vzal ma do jeho kancelárie a dokonca do súdnej siene. Stále sme mali čas tak ma vzal do jednej kaviarne na naozaj dobrú kávu, ktorú som si mohla vypiť pomaly a v kľude. 😃 Je to naozaj milý človek a naozaj dobrý šofér. Takže to bolo fajn. Hneď prvý pohľad na túto školu hovoril za všetko. Bola väčšia kvalitnejšia a hlavne drahšia. Ale čo už. 

V sobotu sme mali školský maratón, čo bola povinná aktivita pre všetkých na miestnom štadióne. Mali sme odbehnúť asi 2 km. 

Prvotne sa mi vôbec nechcelo ale nakoniec to bola vcelku sranda. A za celý mesiac čo som tu, bola naozaj zima, takže toto zohriatie ma aj potešilo. 

V sobotu večer som bola na oslave spolužiačkiných narodenín. Tam som sa snažila zapamätať si všetkých asi 30 mien. No nie veľmi úspešne. Hlavné je že bola zábava, čo tam po menách. 


V nedeľu som sa snažila vykúzliť niečo zo španielských surovín. Dôvodom bolo že v pondelok sme mali doniesť niečo tradičné na hodinu španielčiny. Po asi hodinovom hľadaní surovín a následnom pečení z toho vznikla naozaj chuťovo identická, naša slovenská bábovka. ÚSPECH!!! Všetci chválili tak hádam neklamali. 😃

Čakalo ma ďalšie stretnutie s Gaby. Boli sme tentokrát na ďalšej ale teraz o trochu pomalšej káve a ochutnala som ďaľšie miestne “pochutiny.” 

Následne sme šli na večeru aj s jej nevestou a jej vnúčatami do jednej typickej ale trochu domáckej reštaurácie. Ja som konečne mala cestoviny so syrom po ktorých som túžila asi od začiatku výmeny. Ja mám rada mäso, naozaj ale áno, konečne žiadne mäso. !! Veľa ľudí to asi nechápe ale pochopili by keby tu boli. Ďalšia zastávka večera bola v ďaľšom podniku. Gaby si dala kapučíno a ja som chcela niečo sladké. Chcela som zákusok, ktorý na moje šťastie nemali. Okey. Kompromis zmrzlina troch chutí z toho jedna z ovocia, ktoré rastie iba v Bolívii a k nej mi došiel tanier aj s palacinkami bez tradičnej zmrzliny. Lebo že ju nemajú. Okey. Pozornosť podniku bolo kapučíno aj pre mňa a mix ďaľšej zmrzliny s citrónovou a kokosovou príchuťou (citrónovú neznášam ale kokos zbožňujem tak ten to zachránil). 

Po tomto všetkom ma Gaby odviezla domov a mňa čakal ďaľší školský, ranný deň. 


Na ďalší týždeň som bola aj s inými výmennými študentami v jednom miestnom podniku. Bolo to srandu objednávať jedlo a nápoje s našou, stále chudobnou španielčinou a jej žiadnou angličtinou ale úspešne sme to zvládli a bol z toho fajn večer. 

To je všetko, Lenka 

Výlet do La Paz

V piatok večer som sa ocitla aj s mojou rodinou na preplnenej, autobusovej stanici v Santa Cruz. Táto stanici vyzerala asi ako vlaková stanica v Bratislave len tu boli autobusy a viac hluku. 


Cestovali sme približne 18 hodín a to z dôvodu že asi 3/4 cesty je cez kopce. Bolo to veľmi podobné slovenskému Šturcu alebo cestám po ktorých zostupujete k chorvátskemu moru. Sedačky v autobuse boli skvelé, naozaj sa na nich dalo spať. Takže to bolo naozaj plus. 

Prechádzali sme pomedzi kopce rôznych farieb konkrétne zelených žltých a červených. 
 


Moja mama mi vysvetlila že preto má bolívíska vlajka, práve tieto farby. 


Cesta mi vcelku utiekla a ja som konečne uvidela La Paz. 


Po ubytovaní a následnej večeri som ale vcelku rada privítala spánok. 


Po skorých raňajkách sme šli na miestne trhovisko ktoré by som prirovnala ku martinskej tržnici ale asi tak 30 násobnej. Plné ulice ľudí, áut, taxíkov, autobusov a hroznej zimi. Ochutnala som miestne jedlo a pitie ktoré mi síce nechutilo ale budiš. 


Kedže La Paz sa nachádza vo výške presne 3640mnm, (pre porovnanie Martin 395mnm), bolo tam ráno okolo 2 stupňov a prvá vec ktorú som si kúpila bol zimný kabát. Veľa ľudí, napríklad môj otec, mal veľké problémy s dýchaním a žalúdkom. Bolo to práve z dôvodu nadmorskej výšky. Pri pohľade naňho som bola rada že táto “vyróza” sa mi oblúkom vyhla. Ale napriek tomu som konečne vyskúšala, tu legálnu, drogu. “COCA”. 

Áno, ooo Bože,  “žviachala som” 

Úprimne, čakala som viac. Bolo to ako slabá anestéza pred trhaním zubov. Také jemné trpnutie v ústach. Ale aj tak to bolo zaujímavé. 


Poobede sme sa všetci vybrali do 80 km vzdialeného miesta nazývané “TIAHUANACO”. (Aj tak tá cesta trvala neuveriteľné 2 hodiny). 

Je to jedno z najfamóznejších miest celej Bolívie. Je to bývalé mesto v Andách, starovekého národa Inkov. Dokonca patrí do svetového dedičstva UNESCO. 


Úprimne, pred týmto výletom som o ňom netušila ale bolo to naozaj nádherne. Obrovská planina s množstvom odlišných sôch, pozostatkov pyramíd, schodísk a omnoho viac. 


Dokonca som objavila kvetiny podobné našim. Bohvie ako sa v skutočnosti volajú. 


Po dlhom chodení, sme si dali obed a išli naspäť do La Paz. 

 Polievka, “quinoa”, ktorá na moje prekvapenie pochádza odtiaľto. 

Večer sme sa išli previesť miestnou lanovkou, z ktorej bol krásny výhľad na celé mesto. 


Túto vecičku tu ľudia využívajú omnoho viac lebo je to lacné a naozaj rýchle v porovnaní s autom. Keď sa mi naskytol pohľad na mesto zhora až potom som si uvedomila aké je odlišné od Santa Cruz. 


Samý kameň. Nieže by Santa Cruz prekypovalo zeleňou ale aj tak. Tu bolo asi 98% domov bez záhrady alebo akýchkoľvek náznakov prírody ak neberieme do úvahy okolité kopce. Ale aj tak to bol krásny pohľad. 

Ďalšie ráno sme narýchlo vybavili nejaké veci pretože viac-menej, hlavným dôvodom tejto cesty bolo vybavenie víz pre moju rodinu a nastúpili do taxíku. Vtedy som si uvedomila, že byť šoférom v tomto meste si žiada kus odvahy, pevné nervy a najlepšie auto, ktoré nemá mechanické radenie. Lebo tu sú cesty hore alebo dole žiadne roviny ale poriadne zrázy. Presne ako chorvátske uličky alebo aj horšie. 


Následne sme znova nastúpili do autobusu a vydali sa naspäť do Santa Cruz. 

Majte pekny deň, Lenka

2 týždne a mínus 2kg 

V sobotu to bolo presne dva týždne čo som v Bolívii.  A aj tak som z tohto mesta nevidela viac ako pätinu. Moja španielčina sa lepší ale stále to nieje žiadna výhra. Aj napriek tomu že som tu tak krátko som dokázala ešte aj chudnúť. Cvičením to ale nebolo. 

Takmer ako každý výmenný študent som mala problém so žalúdkom. Čo sa dalo čakať je to opačná strana zemegule, doslova. Iná voda, iné jedlo, iná klíma a tak ďalej. Preto som viac ako týždeň do seba nemohla dostať nič viac ako kupovanú vodu a aj tá sa niekedy s mojím žalúdkom hádala. Lieky zo Slovenska som mala ale tie sa rýchlo minuli, tak šup do lekárne pre nejaké juhoamerické. Našťastie, je to teraz v poriadku a konečne si môžem užívať bolívíske jedlo. 

Rodina a ich zvyky:

Len vopred upozorňujem že v článkoch oslovujem mama a otec svojich host rodičov. V skutočnosti to tak ale nieje. Volám ich krstnými menami len pri písaní a vysvetľovaní aj iným ľudom je to rýchlejšie hovoriť mama a otec. A určite by ste sa aj vy strácali kebyže ich oslavujem Yoyi a Joselito. 
Minulú nedeľu, ako je tu zvykom, som bola s mojou rodinou v kostole. So všetkou počestnosťou niesom veľmi pobožne založený človek ale aj tak som dobrovoľne v nedeľu vstala o 6:15 a šla s nimi. Úprimne, bolo to celkom nudné vzhľadom k tomu že som nerozumela okrem pár slov takmer nič. Znova som ale spoznala asi 15 nových ľudí, ktorí ma vrúcne privítali. 

Keďže je to dosť nábožensky založená krajina, takmer pred každým jedlom sa modlíme. To som aj očakávala ale všetko čo sa pred danými chodmy hovorí ja nerozumiem, takže iba počúvam. Ďalšími členmi rodiny sú momentálne starký ,otec mojej host mamy Yoyi, ktorý býva v Sucre ale teraz je u nás a jeho manželka a jej sestra. Všetci sú naozaj zhovorčiví a vtipní a snažia sa komunikovať takže ma to teší. 

Keďže minuly týždeň som mala stretnutie so všetkými výmennými študentami v mojom meste, tak teraz sme mali stretnutie, konkrétne večeru, v dome u jedného z členov len s mojim miestnym rotary klubom ktorý sa volá Amboro a jeho všetkými členmi. Konkrétne v mojom klube sme 5 študenti. Sprava dole Shardey z Floridy, Margot z Francúzska, ja (ako jediná v celej Bolívii) zo Slovenska a Marcus z Dánska. V strede, vedúca nášho rotary klubu Marlene, po jej pravici, Domi z Francúzska a naľavo Ramona zo Švajčiarska. 


Na tomto stretnutí nás privítali a popriali veľa štastia. Všetci, naozaj všetci boli milí až prehnane. (Myslím to ale v dobrom). 


Po výbornej večeri i keď môj žalúdok nebol nadšený, som šla domov. Pôvodne ma mali vyzdvihnúť host rodičia ale nakoniec som vcelku ľahko ponavigovala jedného člena klubu a dostala som sa vpohode domov. (Navigátorské schopnosti nesklamali 😄 dokonca ani po tme). 

Na ďaľší deň sme išli aj s otcovým bratrancom a mojim bratom do otcovej roboty, v skutočnosti to nebolo ďaleko ale pri stave ich ciest a prevámke to trvalo vyše hodiny. 

Tu je tá cesta ešte vpohode. 

Doteraz som nepochopila význam tej návštevy ale všetci ma poznali a vítali sa somnou. Po ceste naspäť sme sa zastavili u mojej mami v jej robote. Tam ma takisto všetci poznali, ako inak. Zoznámila som sa ale s jej vedúcimi, ktorí hovorili po anglicky čo bolo doslova krásne a nečakané vyslobodenie. Hovorili o svojich dcérach, ktoré boli tiež na výmene a hneď ma vzápätí pozvali na večeru k nim domov že keď budem mať čas. 

Po obede, ktorý vyzeral takto,

Ako to vyzerá tak to aj chutilo, naštastie to nebolo jediné v ponuke. 😆

 som mala prvú hodinu španielčiny kvôli, ktorej som musela vymeškať školu lebo vyučovanie mám poobede. Šlo to fajn aj učiteľ je veľmi milý i keď prvý odhad mi skôr sedel na profesora, ktorý vás nenechá prejsť skúškou aj keď by ho to stálo život. Napriek tomu to bolo naozaj super. 
V nedeľu sa rodičia vybrali do kostola. Ja som ostala doma čo ma viac ako len potešilo. Mali sme spoločné raňajky na ktorých sa vždy jedia Salteñas ale ja nie lebo mi to veľmi nechutí. (Ostala som verná müsli). 


Je to sladko slané cesto, plnené syrom alebo kuracím mäsom a zeleninou a vypražené v oleji. K tomu sme mali banánovo jablkový shake s vajíčkami a mliekom. Viem, zvláštna kombinácia pre niekoho ale tu to tak proste je. (Ale jedlu sa chcem povenovať samostatne lebo toho je veľa.)

Poobede som dostala voľnú ruku a navarila som im prvé slovenské jedlo, kurací perkelt. Všetkým chutil čo som bola veľmi potešená.


 Večer sme šli celá rodina do obchodného centra kde som mala skvelú, naozaj KOKOSOVÚ zmrzlinu 

Jojo chutila by ti 😌

a naozaj úžasný kornútok. Tie slovenské sa môžu…tieto tu dávajú automaticky nemusíte platiť za “sladký” navyše. 

Následne sme šli do zábavnej zóny kde sme sa všetci nasmiali. Boli tu hry od výmyslu sveta.


 Bowling, bicykle, walking dead “strieľačky”.


 Nikdy by som nepovedala že ma niečo také, bude tak baviť. Opak bol pravdou. A konečne som dostala šancu šoférovať motorku. 


Následne sme šli na film Valerian and the City of a Thousand Planets s anglickým dabingom, kvôli mne a španielskými titulkami. No a také sedenie to ste fakt videli iba vo filmoch. 


Posuvné, mäkkučké (až tak že moja mama zaspala počas filmu 😄) sedačkové matrace že viac-menej ležíte ale možte aj sedieť a obrovská tácka na ktorú Vám prinesú jedlo, ktoré ste si objednali pri pokladni. Moskva sa so svojimi novými sedačkami môže chváliť asi tak nikde. 

To by bolo asi všetko, tak užívajte a držte sa. 

Lenka 

Po prvý krát….všetko inak. 

Deň po mojom príchode do Santa Cruz som sa stretla s mojimi budúcimi spolužiakmi (nie všetkými ) u nás doma. Bolo to vcelku komické lebo nevedia takmer vôbec anglicky a ja takmer vôbec španielsky. Ale následne sme sa rozbehli a konverzácia išla viac-menej v plnom prúde. Na druhý deň som šla s mojím host otcom vybaviť zopár vecí. Ako napríklad kúpu školskej uniformy, kúpu SIM karty a nakoniec sme šli do banky kde sa prechádzali ľudia so zbraňami. ( aj som ich chcela odfotiť ale netrúfala som si ). 


Škola:

tu je to trochu zvláštne. Sú tu rôzne typy škôl a rôzne úrovne škôl ja chodím do tej strednej. Vyučovanie máme poobede a to od 13:45 a končíme o 18:15. Dokopy máme vždy 3 hodiny, ktoré trvajú hodinu a pol, hodinu a hodinu. Medzitým sú 15-minútové prestávky. Veľmi som si na to nezvykla ale uvidíme. Predmety sú skoro rovnaké až na náboženstvo, umenie a “hudobnú”. 

Na telesnej (dokonca aj tam máme predpísaný úbor a dievčatá nesmú mať kraťasy) sme hrali futbal, čo je tu najviac populárny šport. Doslova a do písmena som si pár krát kopla do lopty pomedzi všetky stojace dievčatá, dala dva góly a profesor si ma hneď po hodine zavolal či nechcem hrať za ich školu 😃😃😃.  Celkom vtipné.  

V utorok  som mala prvé stretnutie s miestnym rotary klubom. Mali sme tam byť o 8 ale skoro polovica ľudí, tak ako my prišla pred pol 9 alebo neskôr. Viac-menej všetci boli milí a príjemne sa s nimi komunikovalo.  

 V sobotu som mala ďalšie stretnutie s rotary klubom, kde som sa zoznámila s ďalšími študentami v Santa Cruz. 
Večer som bola na oslave národného sviatku, kde sa tancovali národné tance mesta La Paz a uctieval sa tým tento deň. 

​​​

V nedeľu som bola s rodinou v miestnej botanickej záhrade kde bola rozhľadňa s úžasným výhľadom a následne v zoo. Ja osobne zoo veľmi nemusím ale bolo to celkom príjemné. 

Santa Cruz je pekné mesto, má ale veľa negatív a to dobre treba poriadne hľadať. 


   

 

 

Prvý deň v cudzine

Po zvítaní sa s mojou novou rodinou, ktorú tvorí mama Yoyi, otec Joselito, brat Joel a sestra Karolay, ktorá ale odišla do USA deň pred mojim príchodom, sme šli autom z letiska v Santa Cruz de la Sierra k nim/nám domov.
Sú to veľmi milí ľudia, ktorí sa snažili celou cestou udržiavať príjemnú konverzáciu s mojou chabou španielčinou. Ukázali mi celý dom, zoznámili ma s ostatnými členmi rodiny, ktorí iba kvôli mne prišli aj z iných miest ako napríklad Sucre a nakoniec s ich psom a papagájom.


Po spoločnom obede, ktorý nebol takmer vôbec odlišný od toho slovenského, som si vybalila posledné veci a konečne sa v mojej izby cítila viac domácky. Podvečer som sa dostala do konverzácie typu ja nerozumiem nič a rodina je zúfalá asi ako ja. Kým mi vysvetlili program na večer prešlo asi 20 minút a ja som sa konečne dozvedela kam ideme. S otcom a bratom som sa vybrala na posvadobnú oslavu kde som spoznala asi 15 nových ľudí čo nebola ani zďaleka celá rodina. Všetci ma vítali bozkami na líce a s úsmevom na perách. Ochutnala som úžasne pikantnú pastu (a keď vravím pikantnú myslím tým naozaj pikantnú), ktorá sa volá llajhua a všetci sa smiali koľko si jej dávam lebo ževraj to preháňam.

Keď si ostatní pri stole všimli že som takmer zaspala nad koláčom a ďalšími skvelými vecami môj otec sa rozhodol že pôjdeme domov. Hneď ako som nasadla do auta som vďaka 36 hodinovom cestovaní zaspala a zobudila sa až pred domom.
Áno konečne ozajstná posteľ.

IMG_7954

Blog at WordPress.com.

Up ↑