Veľká noc

Tak ako “my” máme Veľkú noc tak “my” sme mali tzv. Semana Santa, čo znamená svätý týždeň. Žiadna oblievačka či šibačka, jedine voľno bez každodenného mäsa, iba rybky. Preto moja rodina využila týchto pár dní a vo štvrtok sme išli do asi 120 km vzdialenej dedinky, ktorá je veľmi obľúbeným miestom pre turistov či domácich. Po nekonečných zastavovaní, strate a nájdení telefónu môjho brata, čakania na rodinu sme asi po 4 hodinách konečne dorazili na miesto. Prvý šok. Strašná zima, asi 17 stupňov, úprimne skoro som umrela. Doslova. Po rýchlej ale veľkej večeri na námestí sme nemali náladu na nič iné iba na spánok.

Ráno sme sa zobudili do slnečného a doslova horúceho rána. V ten deň sme mali naplánovaný výlet na miesto kúsok za dedinkou. Autom sme sa vyviezli po ceste, typu Šturec a odtiaľ sme pokračovali pešo s krásnym výhľadom a čistým sviežim vzduchom. Toto miesto je asi 2000 mnm takže príjemná zmena a keďže Samaipata ako taká je časť národného parku pretože je,bola súčasťou národu Kečua a jeho histórie. Prechádza trvala asi hodinu a pól. Ale určite to stalo za to. Veď posúďte sami podľa obrázkov.

Po návrate sme sa vrátili do nášho prenajatého domu zjesť obed a trochu si oddýchnuť. Po sieste sme išli natankovať a keďže sme mali čas, spravili sme si menšiu obhliadku autom po okolí. A musím naozaj povedať že to nebolo až také odlišné od Slovenska.

Plno zelene, hôr, kopcov, lúk, stromov, slnko vysoko na nebi. Len človek musí otvoriť oči aby to všetko videl a nehľadal iba rozdiely.

Po ceste späť sme sa zastavili v obchode a neskôr na miestnych trhoch. Po večeri sme sa vrátili a užívali si pohodu v podobe studeného počasia.

Na tretí deň sme sa zobudili skoro na obed, takže veľa času neostalo ale aj napriek tomu sme šli na kratšiu okružnú jazdu po lúkach s výhľadom na vínne sady a lúky.

Keďže aj oni tu považujú tento týždeň ako jeden z veľmi náboženských po obede sme išli do mesta a zúčastnili sme sa asi 4 kilometrovej prechádzky/ pochodu po uliciach, kde sa odriekali modlitby a niesol sa Ježiš s pannou Máriou.

Ja úprimne kostolné veci veľmi nemusím ale toto bola veľmi príjemná skúsenosť a zážitok v jednom. Trvalo to asi 2 hodiny a skočili sme okolo 7 večer na námestí kde to všetko začalo. Tam sme sa zdržali asi hodinku a vrátili sa do domu. Pripravili sme gril a chystali oslavu pre môjho uja, ktorý mal narodeniny. Všetko prebiehalo so zábavou a s humorom, jedlo bolo výborne a zábava pokračovala do skorého rána.

V nedeľu sme mali naplánovaný odchod ale po obede ktorý bol skvelý, sme sa ešte zastavili pri dvoch vodopádoch tam sme si urobili krátku prechádzku a odfotili čo sa dalo a už sme mohli pokračovať naspäť do Santa Cruz.

Takže ďakujem svojej novej rodine že mi ukázali ďalšiu krásnu časť Bolívie. Dúfam že bude deň kedy sa budem môcť vrátiť späť určite to nude stáť za to.

Majte krásny deň Lenka.

Mám sa dobre až…

… príliš takže mami, oci nebojte sa. Asi toto môžem povedať na začiatok. Mám sa skvelo, naozaj. Asi tomu ani neveríte ale toto je môj druhý domov, áno trvalo mi veľmi dlho zvyknúť si ale podarilo sa a s úplnou ľahkosťou môžem povedať že to tu zbožňujem. Nebolo to ľahké ani teraz nieje ale človek si nájde cestu ako “prežiť” a ja prežívam a užívam pravdepodobne ako najlepšie môžem. Spoznala som neskutočné kvantum ľudí, ktorých môžem nazvať priateľmi a takisto ľudí, o ktorých viem že na nich nezabudnem. Viem že to nieje správne, premýšľať o konci ale čím viac sa to blíži o to viac sa cítim skľúčenejšie. Áno, chýbate mi neskutočne ale viem že vy ste tam a viem že vás znova uvidím. Toto všetko tu asi už nie. Takže preto žijem, užívam a využívam každú jednu príležitosť spoznať niečo nové, robiť omnoho viac zážitkov ako doteraz a nestrácať čas s vecami, ktoré viem že nezmením alebo nemá zmysel sa nimi zaťažovať. Prekonávam svoje strachy a skúšam to na čo by som nikdy nemala odvahu predtým. Keď už sa doslova preprogramujete na životný štýl daného miesta, neviem si predstaviť ako si to nemôžete užívať či vidieť to pekné a pozitívne. Zo začiatku sa takmer všetko zdalo doslova hrozné a chcela som sa vrátiť lebo som iba očakávala kedy príde to obdobie najlepšieho roka života ako každý hovoril a ono to prišlo. Teraz to mám, tu v tejto chvíli a som vďačná každému kto čo i len trošku prispel k tomu aby som sa takto cítila. Lebo ľudia, ktorých mám každý deň pri sebe sú ľudia, ktorí sa stali mojimi priateľmi a to niesú iba také obyčajné priateľstva. Sú to priateľstvá, ktoré si vážite viac, lebo tí ľudia mali a aj majú s vami trpezlivosť či už na začiatku s jazykovou bariérou alebo s vašou odlišnou zahraničnou osobnosťou. Sú to ľudia, ktorí Vám darovali veľa času na vzájomné spoznávanie, dali Vám ich dôveru aby ste vstúpili do ich životov. Poznám ľudí, ktorí sú mi blízki od prvého momentu a mám s nimi nespočetne veľa zážitkov, ľudí, ktorí boli mojimi priateľmi ale už niesu a ľudí, ktorých som spoznala pred nedávnom a už teraz viem že mi budú chýbať. Lebo tieto typy priateľstiev sú také že ani nemáte čas sa pohádať lebo viete že to za to nestojí lebo nieje čas na vzájomné udobrovanie. Sú to priateľstvá, ktoré majú iba to dobré to nezabudnuteľné.

Všetko je o zmene, prispôsobení sa počúvaní čo Vám druhí hovoria ale aj o počúvaní čo Vám vraví vaša hlava a srdce. Lebo báť sa a iba preto stratiť príležitosť zažiť to na čo budete spomínať celý život sa Vám neoplatí. Viem že stále som to vaše malé “malé” dievčatko, o ktoré sa ešte stále bojíte a aj sa budete báť ale verte mi starajú sa tu o mňa dobre. Ver mi mami, nemusíš umierať strachom resp. dúfam že už si si tým prešla a iba vtipkujete o tom či prídem Titanicom alebo na koni. Takže si to ešte užite bezomňa. Áno mami môžeš si požičiavať moje oblečenie naďalej, vôbec mi to neprekáža.

Predsalen ešte chýba nejaká tá doba do môjho návratu.

Len Vám hovorím a to úprimne že očakávam keď sa vrátim že budete všetci rovnako strelení a budete sa správať “NORMÁLNE”. !!

Takže takýchto je mojich, zatiaľ 7 mesiacov tu v Bolívii. Nezabudnuteľných, neopakovateľných.

Krásny deň, Vaša Lenka. ♥️

Carnaval/karneval!!!

Začalo to v sobotu večer, kde sme sa s mojou rodinou išli pozrieť na uvítací festival alebo sprievod. V každom sprievode sú tzv. KOMPARSY. Je to niečo ako dlhoročná skupina kamarátov ktori sa stretávajú. Každý je v nejakej. Moja mama má napríkad komparzu s rodičov detí zo školy ďalšia z jej strednej školy a do ďalšej ju pozvali jej kamarátky. Môj brat patrí do komparzi do svojej školy. Tieto komparzy sa stretávajú viackrát do mesiaca. Väčšinou je to okolo 30, 40 ľudí niekedy aj viac. Je to niečo ako u nás stretávka po strednej alebo po výške, ktoré sa zúčastňujú karnevalu tym spôsobom že buď za niečo štrajkujú alebo pozývajú ľudí a popritom majú rovnaké oblečenie , zdobia si rôzne autá a vydajú sa do ulíc spievajú a tancujú. Je to vcelku ťažké na vysvetlenie ale dúfam že aspoň trošku chápete. Najstaršia komparza, ktorá sa zúčastnila sprievodu mala 70 ročnú účasť. V tomto sprievode sa vyhlasuje takisto jedna kráľovna mladších kompárz a jedna kráľovna zo starších. Komparzy, ktoré sa zúčastniť nechcú majú svoje vyhradené miesta na, ktorom sú tancujú a sledujú sprievod. Je to možno aj lepšie lebo kráčať 9 kilometrov je vcelku veľa keď človek musí celú dobu zabávať ľudí, usmievať sa, kričať či protestovať napríklad proti prezidentovi. Takisto veľkú účasť mali tento rok španieli. Pretože každoročne Bolívia pozve inú krajinu a tento rok to boli tzv. jazdci na koňoch zo Španielka. Celý tento pochod trval približne 7 hodín človek by si povedal že sa nedá vydržať sedieť a sledovať ale s mojou rodinou a s kamarátkou z Francúzska sme si to ozaj všetci veľmi užili, spoznali ľudí a videli niečo neeurópske.

placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://placeholder://

V ďalšie dni čiže nedeľa, pondelok, utorok sa konali festivaly v uzavretých priestranstvách s hudbou, kde vystupovali rôzny DJ-ji, z rôznych krajín. Tu už ste museli platiť za vstupenku alebo ak ste mali dobrých kamarátov a šťastie tak nie. Bol to niečo ako festival Pohoda alebo Dohoda, kde bolo asi 2000 ľudí. Vždy keď som sa odtiaľ vracala, prišla som domov a mali sme s mojou rodinou grilovačku na záhrade u mojej teti. Všetci sa zabávali lebo tu karneval je niečo obrovské. Všetko žije a je jedno v akú hodinu. Každý večer som ostala mokrá lebo moja mama mala v obľube nás oblievať vodou. V posledný deň prázdnin, čiže streda už všetci iba oddychovali lebo nebol asi nik, kto nebol unavený po týchto 4 dňoch zábavy.

Pri obede sa má môj otec opýtal že prečo som smutná a vravím že nie niesom že som vporiadku a on že nie vidím že niesi. A dodal ach chápem karneval sa skončil. Takže asi tak. Najlepšie je že tu sa ľudia vedia baviť ale že naozaj baviť. Hudbu majú svoju ale aj zahraničnú a takisto aj piesne zo Santa Cruz ktoré všetci vedia spievať a tancujú na ne dokonca aj na takýchto festivaloch. Je to úplne niečo iné.

Takže takýto bol môj karneval. Plný smiechu, tanca, hudby, jedla, priateľov a aj nových priateľov. Neuveriteľný zážitok, na ktorý hádam nikdy nezabudnem.

Majte krásny deň, Lenka.

Je to už pól roka

Je to až neuveriteľné ako ten čas letí. Bude to 6 mesiacov 19. februára čo som v Bolívii. Keď bývate niekde pól roka uvedomíte si aký cenný je domov a že predsalen to Slovensko, nieje až také zlé. Mnoho z vás sa asi zasmialo pri tejto vete ale je na tom kúsok pravdy. Nič nieje dokonalé ani Bolívia nie. O to viac si vážite tie momenty, ktoré Vám vaša rodina či priatelia dajú. Či už tu alebo tam na opačnej zemeguli.

V tomto prípade bol mesiac december, január a kúsok februáru plný zážitkov a zmien, ktoré sa asi nikdy nebudú opakovať.

Nová rodina, nový život:

Keď som sa vrátila z výletu okolo Bolívie deň na to som sa sťahovala do novej rodiny. Nebudem Vám klamať i keď som o svojej predošlej rodine hovorila viac-menej v dobrom, až také úžasné to nebolo. O výmenu rodiny som požiadala ja a to o takmer 2 mesiace skôr ako by sa malo. Aj napriek tomu sme sa rozlúčili veľmi rodinne a všetci sme sa vyobjímali.

Nová rodina má privítala veľmi srdečne s veľkým plagátom “Bienvenida” a po krátkom zoznamovaní mi ukázali to najhlavnejšie. Keďže v tomto období tu boli prázdniny, bolo viac možností cestovať a spoznávať mesto. Len tak pre info, mama sa volá Pamela a je naozaj vtipná a hlavne srdečná žena. Má kozmetický salón s otcovou sestrou. Keďže rodina vlastní niečo ako farmu otec, Pablo, pracuje tam. Traja bratia 8 ročný Leo, 14-ročný, Armando a už 17-ročný Pablo. Vcelku sranda. Aj vo všeubecnosti je táto rodina naozaj obrovská. Na prvom stretnutí to bolo hrozné asi 30 nových ľudí a tie mená no hrôza. A ešte si zapamätať tie rodinné vzťahy. Všetci sú milí, komunikujú so mnou a tak ako spoznávam ja ich oni spoznávajú mňa. Keďže rodina prerába dom bývame u otcovej mami. Volá sa Dorita a vlastní prvú cestovnú kanceláriu v Santa Cruz. Čo má prekvapilo najviac bolo že pozná Slovensko a dokonca bola aj v Bratislave. Je naozaj veľmi milá a vždy si nájdeme tému na rozprávanie. Vo všeubecnosti je táto rodina veľmi scestovaná, časť z rodiny pochádza z Nemecka moja teta tam žila viac než 10 rokov (otcova sestra Claudia, má 4 synov a jednu dcéru) takže poznajú veľmi veľa z Európy. Takisto som spoznala rodinného priateľa, prvého výmenného študenta z Bolívie. Je to jednoducho veľká rodina, s množstvom zaujímavostí a zážitkov, ktoré by som ešte rada zistila. A čo je najvtipnejšie moja teta, teda druhá teta a všetci so svojimi rodinami bývame na rovnakej ulici.

Vianoce:

nikdy som si nepredstavovala aké to bude, jednoducho povedané bolo to čudné. Byť ešte v tejto dobe s takmer cudzími ľudmi pri štedrovečernej večeri a vidieť ako sa všetci objímajú a radujú nebolo ľahké ale aj napriek tomu som to prežila. U nás sa oslavujú Vianoce dlho ešte tri dni potom sú nejaké tie povianočné návštevy a nálada . Tu je to vcelku rýchle, nerobia žiadne zvyky pred večerou jednoducho večera o trochu špeciánejšia ako normálne rozdajú sa darčeky a je to. Nič predtým nič potom. Jediné čo má prekvapilo že som bola s rodinou prvýkrát v kostole a spievali sa Vianočné koledy. Takže naozaj ďakujem pani bohu že to neboli slovenské Vianoce.

Nový rok

Ďalšia dilema. Nakoniec to skončilo tak že sa robila grilovačka s pár ľudmi s rodiny. Môj otec nechcel robiť nič veľké lebo minulý rok mu zomrel otec. Takže pól noc som strávila s rodinou a neskôr som bola s mojimi kamarátmi v centre mesta. Takže áno, kupodivu všetko dopadlo ešte lepšie než som si predstavovala, spoznala som dalších ľudí a prišla domov s pocitom že áno, toto bol úžasný, nový rok v Bolívii.

Neviem či som aj predtým spomínala ale mám tu viac-menej kamarátku zo Slovenska, ktorá tu býva niečo cez 40 rokov. Vďaka nej som mala vianočnú kapustnicu či zemiakový šalát a takisto vianočné koláče. A nezabudnime na domáci maďarský guláš s domácou, kysnutou knedľou. Fakt zázrak jesť niečo takéto takto ďaleko. Takže ďakujem Evi.

V ďalšie dni to bolo takmer o tom istom, spoznávanie rodiny, návštevy, grilovačky všetko čo sa robí cez prázdniny. Povedala by som že nebol deň bez nejakej novej osoby v mojom živote. V dobrom slovazmysle. Či už s výmennými študentami alebo domácimi. Lebo tú spoznáte ľudí veľmi rýchlo len si musíte dávať pozor s kým sa začnete baviť. Nemôžete dôverovať každému.

V ďalšie dni ma moja rodina zobrala na ich farmu. Pre mňa bolo až neuveriteľné aké ticho tam bolo a bolo až neuveriteľné ako mi to chýbalo. Lebo Santa Cruz je dosť rušné a odísť odtiaľ na miesto kde nieje ani signál a nemusíte riešiť nič, občas človeku ako mne chýba. Vidieť banány, mangá, mandarínky či pomaranče na stromoch bol tiež zážitok. A najlepšie na tom je že to nieje ani ďaleko iba nejakú pól hodinu od mesta. Druhá farma, ktorú vlastnia je približne dve hodiny od Santa Cruz ale tam som ešte nemala možnosť sa dostať.

Takže vcelku to boli naozaj skvelé, horúce prázdniny bez akýchkoľvek problémov.

Jediná asi smutná správa je že jedno dievča z USA, Chloe sa musela vrátiť do svojej krajiny takže počas prázdnin sme mali aj smutné chvíle na letisku ale aj dobrú rozlúčkovú párty.

Nová škola:

keďže som zmenila miesto bývania, rodičia mi navrhli či nechcem zmeniť školu. A po dlhšom premýšľaní som povedala áno, keďže táto škola je na rovnakej ulici kde bývam. Moja stará škola je asi pól hodinu od domu takže oveľa jeenoduchšie je nastúpiť sem,aspoň môžem spoznať nových ľudí a budem môcť spať dlhšie.

Tu prázdniny skončili 5 februára, takže toto bol môj prvý školský deň. Nemôžem povedať že to bolo ľahké ale bolo to o dosť ľahšie keďže už po španielsky viem rozprávať oveľa lepšie ako v mojej prvej alebo druhej škole.

Prvý deň sa toho veľa nedialo,v ďalšie dni to už bolo zujímavejšie a o trochu uvoľnenejšie.

Keďže mesiac február je mesiac karnevalu tak doslova celé mesto žiari farbami, všetci tancujú a pripravujú na festival. Každú sobotu boli v meste niečo ako sprievody, kde ľudia tancovali a spievali. Od detí až po dospelých. Už iba čakáme aký skutočný karneval bude pretože ten začína 11. februára.

Takže asi tak, majte krásny deň Lenka