Bolívia ako ju nepoznáte, časť 2.

Siedmy deň, La Paz-> Oruro

Ráno som sa zobudila až neuveriteľne vyspatá. Keďže sme mali dohodnuté stretnutie s miestnym doktorom z Rotary, my chorí sme ostali v hoteli a ostatní išli na miestne trhy. Asi po dvoch hodinách čakania, návštevy lekárne a 4 šálkach čaju sme sa dozvedeli, že doktor nepríde a že aj my ideme do mesta, vcelku dobré. V centre mesta sme sa dostali do obchodíku, ktorý funguje v La Paz približne od roku 1820. Predávali tam tradičné veci, od oblečenia až po tradičnú medicínu. Neskôr sme mali rozchod na kúpenie suvenírov. Po návšteve mesta sme sa presunuli na obed a keďže tí, ktorí nemohli jesť normálne jedlo, a ja som bola medzi nimi, iba ticho závideli a pomaly jedli suchú ryžu s mäsom. Po obede sme išli autobusom do mesta Oruro, kde sme prestúpili na vlak, ktorým sme mali cestovať približne 7 hodín až do mesta Uyuni. Večera. A znova kura a znova ryža. Do mesta Uyuni sme prišli približne o 2:30 v noci a išli sme priamo do hotela. Tam sme spravili rýchly check-in a nemysleli na nič iné, len na zajtrajší deň.

Ôsmy deň, Uyuni

A je to tu. Asi najlepší deň zo všetkých. Ráno po raňajkách a návšteve lekárne sme nasadli do áut a išli do vedľajšej dedinky, v ktorej sme mohli vidieť vývoz soli zo Salar de Uyuni. Keďže si svoju prírodu vážia, nechcú túto soľ vyvážať nikde inde, iba do Bolívie. Bolo možné zakúpiť jednotlivé balíčky soli, ale ísť domov s kufrom plným soli je trochu nemožné. Videli sme domáce výrobky, tradičné jedlá a konečne, po dlhej dobe, zažili doslova horúce počasie. Nasledoval ďalší presun do hotela, ktorý bol viac-menej priamo pri jazere Salar de Uyuni. Tam sme zložili naše batožiny, natreli sa opaľovacím krémom, zobrali okuliare, klobúky či šiltovky, a znova nastúpili do áut, ktoré nás mali odviesť na obed do stredu jazera. Ešte pred tým, sme spravili krátku zastávku na cintoríne vlakov a už naozaj pokračovali v ceste do stredu jazera. Asi po hodine jazdy som netušila, kde som. Keďže Salar de Uyuni je najväčším soľným jazerom na svete, nevidíte jeho koniec, iba šíre zrkadlo, v ktorom sa odráža modré nebo s okolitými kopcami. Autá idúce pred nami vyzerali, akoby sa vznášali. Keď sme vystúpili, prvé, čo nás ohromilo, bol zvuk, ktorý vydávala soľ pod našimi nohami. Bolo to ako kráčať po snehu. Slnko na nás pieklo a my sme si užívali tú úžasnú slobodu. Myslím, že väčšina z nás chvíľu nemohla uveriť, že sme naozaj tu. Ja teda určite.

Asi po dvoch hodinách sme sa presunuli na ďalšiu časť jazera, ktorou bol Ostrov kaktusov. Bolo to dosť zvláštne. Obrovská biela plocha a uprostred veľký ostrov s asi tisíckou kaktusov rôznych veľkostí, niektoré aj cez 5 metrov. Tam sme sa prešli až na vrchol a pokračovali na ďalšiu zastávku soľného jazera. Tou bol kráter sopky, kde boli zrúcaniny a cintorín s naozajstnými ľudskými pozostatkami. Bola to taká menšia jaskyňa s hromadou kostí a lebiek dospelých či detí. Po ceste naspäť, keď už slnko zapadalo, sme si urobili ešte jednu krátku zastávku na pár fotiek a nazbieranie soli. Po tomto všetkom sme už definitívne museli povedať zbohom tomuto pozemskému nebu, ktoré sa pre nás aspoň na pár hodín stalo skutočnosťou.

Po návrate do hotela sme si s niektorými výmennými študentmi dovymieňali odznaky z ostatných krajín, zjedli večeru a zaspávali asi v tej najpohodlnejšej posteli. Nechcem robiť recenziu hotelu, ale je to prvý soľný hotel na svete a to aj doslova. Steny boli pokryté soľou, posteľ mala základ zo soli, či dokonca strop nad posteľou bol ako soľná jaskyňa. Neuveriteľný pohľad, ako z rozprávky.

Deviaty deň, Potosi

Prebudili sme sa v slnečné ráno. Naraňajkovali sme sa, zbalili kufre a nasadli do autobusu, ktorý nás mal odviezť z hotela priamo do mesta Uyuni, kde sme začínali našu cestu. Tam sme zjedli obed a pokračovali do ďalšieho mesta. Tentoraz Potosi. Po ceste sme mali možnosť vidieť krajinu ako z filmu. Množstvo lám, obrovské kopce, veľa dediniek a rozľahlých plání. Urobili sme si krátku prestávku v jednom obchodíku, kde predávala pani, ktorá nehovorila po španielsky, ale iba po kečuánsky. V ďalšom obchodíku, kde sme sa bavili s domácimi, už hovorili po španielsky. Takisto malé dieťa, ktoré bolo veľmi akčné a chutila mu moja zmrzlina. Keď sme dorazili do Potosi, šli sme priamo do hotela, tam sme sa ubytovali a šli sme peši na večeru. Po večeri sme sa prešli vysvieteným, ozaj nádherným vianočným centrom a vrátili sme sa do hotela. V tento deň sme toho nevideli veľa, ale o to viac máme čo vidieť zajtra.

Desiaty deň, -> Sucre

Ráno sme sa zobudili do doslova mrazivého počasia. Ani neviem, ako je to možné v tejto časti zemegule. Peši sme sa presunuli asi tri ulice do miestneho múzea a bývalej výrobne peňazí, kde sme mali exkurziu. Mohli sme vidieť rôzne spôsoby výroby, zdobenie, či dokonca drahé kamene z rôznych kútov Bolívie. Po tomto sme sa naobedovali a začali cestu do hlavného mesta, Sucre. Prechádzali sme rôznymi krajinami, rozľahlé pláne, lúky či kopce. Lamy nechýbali asi nikdy. Do mesta sme dorazili okolo piatej, ale kým sme sa kvôli premávke dopravili k hotelu, bolo asi pol ôsmej. Namierili sme si to priamo na večeru a neskôr sme išli na prechádzku mestom. Keďže niektorí ľudia bývajú v Sucre, ukázali nám časti, ktoré treba navštíviť, a samozrejme sme išli na miestne trhy. To bola asi najkrajšia časť večera, pretože všade svietili do tmy vianočné svetielka. Uprostred námestia bola zmenšená Eiffelova veža, pretože pred mnohými rokmi, keď tieto časti patrili kráľovskej rodine, ktorú tvorila kráľovná, jej manžel a jej deti, títo veľmi túžili po európskom štýle života. Preto manžel nechal postaviť Víťazný oblúk, Eiffelovku a rozľahlé záhrady s množstvom kvetov, pretože rodina nerada cestovala. Po tomto zážitku sme sa pomaly vracali do hotela. V porovnaní so Santa Cruz je toto mesto neuveriteľne tiché, a to sme išli centrom. Je čisté, ľudia sú milí a nápomocní. Vždy sa Vám prihovoria. Asi úplný opak toho, čo by som očakávala. Po návrate do hotela sme objavili terasu, takmer na streche, s úžasným výhľadom. Takže bolo jasné, kde pôjdeme. Tam sme strávili asi 3 hodiny rozprávaním, a konečne sme mali možnosť pozorovať hviezdy a vychutnávať si to, čo aspoň mne v Santa Cruz chýba. Ticho.

5.deň

Tento deň bol taký historický. Rozdelili sme sa do dvoch skupín s rozdielnym programom. Naša skupina mali naplánovanú tzv. prechádzku mestom, kde sme sa dozvedeli, že Sucre, ako hlavné mesto, je známe aj pod inými menami. Ako napríklad, Mesto čokolády, lebo je tu výrobňa, Biele mesto, lebo v centre a jeho okolí sú viac-menej iba biele budovy, alebo Mesto peňazí, lebo tu bola mincovňa. Ďalšie naplánované múzeum bolo múzeum textilu, kde sme mohli vidieť, ako sa robia koberce rôznymi technikami. Tieto techniky a vzory sú vždy iné, prenášajú sa z generácie na generáciu, neexistujú na to nijaké knihy, a všetko záleží od rodiny a jej tradícií a zvykov. Ďalšia zastávka bola múzeum dinosaurov, kde sme si pozreli vcelku identické sochy a odtlačky v kameňoch. Ďalšia zastávka bola pri jednom námestí nad mestom, kde sme mali skvelý výhľad na celé Sucre. Tu sme mali možnosť navštíviť svätý dom, či kostol s krásnymi záhradami plnými ruží. Po návrate do hotela sme mali naplánovanú večeru v jednej miestnej reštaurácii. No o jedle hovoriť nebudem, ale program, ktorý bol pre nás pripravený, bol neuveriteľný. Najprv nám zaspievali naši kamaráti z Francúzska a neskôr sa začala šou. Predvádzali sa typické tance z každého mesta Bolívie a ukazovali nám, ako sa ľudia zabávali v minulosti, ale vlastne aj dnes. Asi po dvoch hodinách skvelých rytmov sme sa vybrali späť do hotela, a keďže to bola posledná noc, treba v zábave pokračovať.

6.deň

Ráno sme vstali ako zvyčajne, naraňajkovali sme sa, a urobili ešte jednu krátku zastávku v miestnej čokoládovni. Potom sme mali naplánovanú krátku zastávku v domčekoch v neďalekej dedinke. Stretli sme pani, ktorá tento rok oslávila 100 rokov, a pána, ktorý vyrába vlastný alkohol z kukurice. Ďalšie miesto bolo plné lám, s ktorými sme urobili množstvo fotiek. Tiež nás tu ponúkli niečím, čo malo podobné cesto ako naše šišky, ale oni to oblievali roztopeným medom. No proste mňam. Po rozlúčke s jedlom a lamami sme už naozaj mohli povedať zbohom nášmu výletu okolo Bolívie. S niektorými ľuďmi sme sa museli rozlúčiť po ceste, s inými na prvom letisku. Väčšina ale pokračovala do Santa Cruz. Keď sme prišli na letisko v Santa Cruz, doslova nás ovalil, o asi 20 stupňov, horúcejší vzduch. Nemôžem povedať, že mi to chýbalo, ale tak trochu možno áno. Treba si užívať 30 stupňov každý deň, keď vy máte okolo nuly.

Aj napriek tomu, že nie každý deň bolo teplo, kvalitne som sa spálila, ale aj to sa ráta ako spomienka.

Som neskutočne rada, že som mala príležitosť vidieť to najkrajšie z Bolívie, pretože môj názor na túto krajinu bol veľmi skreslený a nie veľmi pozitívny. Áno, stále sú tu časti Santa Cruz, či Bolívie všeobecne, kde sa vrátiť nechcem, alebo časti, ktoré sa mi nepáčili. Ale tiež viem, že príroda tu má čo-to spoločné s tou slovenskou a sčasti aj tou európskou. Bolo fajn vidieť občas trochu domova tak ďaleko.

Takže toto bolo mojich 12 dní. Pre vás necelé dva týždne. Pre mňa dlhá doba, ktorá však ubehla strašne rýchlo.

Majte pekný deň, Lenka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

Create a free website or blog at WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: