Bolívia ako ju nepoznáte

A je to tu. Výlet okolo celej Bolívie môže začať. Budem hovoriť o prvých 6 dňoch tak dúfam že si to užijete aspoň sčasti tak ako ja.

Deň prvý ,Cochabamba

Keď sa Vám zdá že váš host otec, šoféruje po meste asi 80 km/h, znamená na to že, idete neskoro. Áno, tak sa začal môj výlet okolo celej Bolívie, v pondelok ráno, 4. decembra. Našťastie som neprišla až tak neskoro a lietadlo som stihla. Bol to zvláštny zhluk emócií. Ocitnúť sa na rovnakom mieste, na ktoré som priletela 19. augusta, bolo trochu zvláštne ale predsa len, treba si oživiť spomienky.

Prvé mesto na zozname bola Cochabamba. Je to trochu vyššie položené mesto a je tam chladnejšie, našťastie. Let bol viac-menej kľudný a trval necelú hodinu. Po prílete nás vyzdvihli autobusy a urobili sme si krátku vyhliadkovú jazdu po meste. Neskôr sme sa ubytovali a odišli sa najesť do reštaurácie. Po obede sme si obzreli centro a pokračovali asi na najkrajšie a najdôležitejšie miesto. Cristo de la Concordia. Je to obrovská socha Krista, pozerajúca sa na mesto a zároveň vítajúca prichádzajúcich ľudí. Po ceste na späť sme sa zastavili pri veľkom nápise mesta Chocabamba,spravili fotky a mohli pokračovať. Zastavili sme sa na večeru a zbytok večera sme strávili na hoteli a spoznávaním nových ľudí, konkrétne Argentínčanov. Deň to bol vcelku kľudný až na dosť intenzívny dážď. Ale sú aj horšie veci. Uvidíme, čo poviete na ďalší deň. Dúfam že bude ešte lepší.

Deň druhý, stále Cochabamba

A je tu ďalší deň, síce znova upršaný ale aspoň nie 30 stupňová horúčava. Po veľmi zaujímavých raňajkách kde sme našli aj americké palacinky s javorovým sirupom čo bolo asi najväčším prekvapením pre Američanov, sme išli na kratšiu prechádzku mestom. Prvá zastávka bol kostol, kde sme si vypočuli pár slov a pokračovali cez centro mesta a cez miestne trhy. Tam sme ochutnali miestne sladké špeciality, čo bolo niečo ako čokoládový perník s krémom na vrchu a trubička plnená vanilkovým krémom.

Normálne sa to podobalo našim zákuskom. K tomuto mesto sa viaže jedno príslovie.

“Mientras en otro lugares se vive para trabajar, En cochabamba no aqui se vive para comer”.

Čo znamená niečo ako, “v iných mestách sa žije kvôli práci, v Chocabambe nie, tu sa žije kvôli jedlu. ” Keď sme už všetci boli premočení a vymrznutí, nasadli sme do autobusu a išli navštíviť miestnu farmu, ktorá je známa tým že funguje na spôsob útulku pre zvieratá. Väščina z nich boli papagáje a väščina z nich mala veľmi zlú skúsenosť s ľuďmi. Napríklad, nemenovaná pania mala doma papagája ktorý rád obhrýzal nábytok. Tak mu za trest obliala hlavičku horúcou vodou. Je to ako s ľudmi. My stratíme našu kožu on stratil svoje farebné perie. Ale ako nám jeho ošetrovateľka povedala, keď k ním prišiel nemal záujem o nikoho lebo bol vcelku hanblivý ale po krátkom čase si našiel niečo ako “priateľku.” A keďže papagáje žijú v pároch a sú si verní sú spolu až doteraz. To je dôkaz že vzhľad nieje dôležitý a že zvieratá majú city. 😄Keďže sme už všetci umierali od zimi a od hladu mali sme možnosť ochutnať typické jedlo Cochabambi. Bol to miestny dom kde sme prvýkrát videli citróny na strome reálnej veľkosti. Po obede sme šli na obhliadku jedného miestneho domu ktorý sa volá “VILLA ALBINA”. Bola to taká menšia rezidencia miestnej bohatej rodiny z 18. storočia. Po tejto obhliadke sme sa presunuli do ďalšej miestnej rezidencie, ktorá patrila francúzskej rodine. Tam sme mohli vidieť expozíciua či výstavu “selfie fotiek”,obrovskú záhradu plnú kvetov a zelene a dokonca ihličnaté stromy, ktoré neboli veľmi ihličnany.

Po ceste na letisko sme mali naplánovanú ešte jednu zastávku “Parque de la familia”. Dôvodom tejto návštevy bola svetelná šou so svetelnými efektami a hudbou. Neskutočný zážitok. Niekedy je až neuveriteľné akí sú ľudia šikovní a tvoriví a ako dokážu urobiť obyčajné miesto neuveriteľným.

Na letisko sme sa presunuli autobusom a už nám neostávalo nič iné iba čakať na nás let a povedať “hasta luego”. Takže takáto je Cochabamba. Čarovné miesto, ktoré očakáva že sa raz vrátite.< img src=”https://miboliviaweb.files.wordpress.com/2017/12/img_0304.jpg&#8221; class=”size-full wp-image-374″ height=”3024″ width=”4032″>

Deň tretí,Tarija

Ako každý iný deň, aj tento sa začínal východom slnka. Tarija, mesto, v ktorom sme mali naplánovaný ďalší deň, sa začal vo výrobni vína. Tam sme mohli vidieť, ako sa vyrábajú rôzne etikety, ako sa napĺňajú fľaše či celkový proces výroby. Po celej prehliadke sme ochutnali hroznový džús s pravým, naozaj európskym syrom. Konečne!! Ďalšia výrobňa bola výrobňa Singani, čo je biely alkohol asi so 40% alkoholu. Dalo by sa to prirovnať ku Vodke alebo Ginu. Normálne sa to v Bolívii pije so Sprite-om, ľadom a kúskom citróna. Tu sme síce ochutnávku nemali, ale o to viac sme si užili ochutnávku na ďalšej zastávke, dokonca naozajstného vína a tiež aj slávneho Singani. Pre Tariju platí jedno príslovie. “El que vino a Tarija y no tomo vino entonces para que vino” čo znamená, ak ste prišli do Tariji a nepijete víno načo ste sem prišli.

Keďže sme stále mali čas, zastavili sme sa pri veľkom jazere či priehrade, kde sa vyrába elektrina. Tam som mohla vyskúšať typické oblečenie pre miestne dámy. Neskôr sme sa presunuli na obed do blízkej dedinky, do domu jedného pána, ktorého netuším ako Magri Turismo (organizácia, s ktorou cestujeme) skontaktovala. Jeho dom bol ako obrovský palác alebo rezidencia na vidieku, umiestnená takmer na vrchole kopca s úžasným výhľadom na celu krajinku. Bolo tam všetko, záhrada plná kvetov a byliniek, bazén, sochy vôkol domu či vstupná hala s množstvom maľovaných vzorov. Jedlo bolo ako inak skvelé. Po obede sme šli na viac-menej kratšiu turistiku. Bola to veľká dolina s množstvom kameňov rôznych tvarov a farieb a vodopádom uprostred. Tam sme sa snažili dostať na čo najvyššie miesto, ale neviem, či sa nám to podarilo, ale nevadí. Pri zostupe sme dokonca zažili tzv. šmýkačku. Vďakabohu, že topánky Converse majú klzkú podrážku.

Pred večerou sme sa zastavili v miestnom múzeu a vypočuli si legendu o jednom bojovníkovi, ktorý si pravdepodobne odťal ruku a aj napriek tomu bojoval ešte v ďalších bitkách. Dôvodom bolo, že veľmi rád popíjal alkohol a jedného dňa, keď prišiel domov a jeho mama bola naňho nahnevaná, kričala naňho a on bol takisto nahnevaný, tak na ňu zdvihol ruku. Keď s uvedomil, že ju takmer udrel, svoju vlastnú matku, povedal si, že už nikdy nechce zažiť takú hanbu. Tejto legendy sa drží väčšina ľudí. Po návšteve múzea sme mali chvíľu na prechádzku mestom a ochutnávku miestnych dobrôt. Keď sme sa presunuli do centra mesta Tarija, šli sme sa pozrieť na sochu Ježiša a neskôr na hlavné námestie, ktoré malo vianočnú výzdobu. Aaaa, konečne večera, aaaa čo sme mali? Moje obľúbené, syrovo-syrové lasagna. Dopadlo to vcelku dobre až na to, že niektorí mali namiesto plného žalúdku, lasagnové dieťa. Po večeri sme ešte trochu poobzerali námestie, kúpili zopár suvenírov, vyjednali ceny, a keďže naša skupina odišla bez nás, my sme sa vracali do hotela peši. Čo bolo ale skvelé, lebo to boli asi 3 ulice a v porovnaní so Santa Cruz je toto mesto kľudnejšie. Ale teraz už ozaj do postele. Buenas noches.

Deň štvrtý, La Paz

Tento deň bol vcelku chaotický. Ráno sme sa zobudili ako zvyčajne, až na to, že sme odchádzali o trochu skôr, lebo sme mali naplánovanú návštevu múzea. Tu sme mohli vidieť rôzne nástroje, vázy či ozdoby, a takisto kostry z doby ľadovej (áno, ako ten film, kto nevidel, povinne pozrieť).

Nasledoval rýchly presun na letisko, kde sme čakali asi hodinu na odlet do La Paz. Po necelej hodine v oblakoch sme pristáli v meste Alto, pretože nebolo možné pristáť v La Paz. Dôvodom bolo, že tam nie je miesto a to doslova. Toto mesto, ako som spomínala v jednom v mojom článku, leží v doline a nie je tam žiadna rovinka. Všetko je viac-menej vsadené do kameňa. Po záchrane niektorých ľudí, ktorí mali problém s dýchaním, sme sa presunuli autobusom do centra. Ale viete čo? Videli sme sneh. Aaaaaa, Vianoce, konečne trochu snehu a ešte nižšia teplota, konkrétne asi 6 stupňov. Viem, že pre vás, Slovákov, to je v pohode v tejto dobe, ale pre nás z Európy, už naučených na klímu v Santa Cruz, to bola doslova smrť. Ale aj tak to bol skvelý pohľad. Obed sme mali v jednom miestnom hoteli, kde nám naservírovali polievku plnú asi všetkého, hlavné jedlo a zmrzlinu. Nebolo to zlé, ale najlepšie z toho všetkého bol chlieb. Konečne trochu podobný tomu slovensko-európskemu. Len tak pre zaujímavosť, La Paz je približne vo výške 3600 m.n.m., a takmer vždy vám budú servírovať menšie porcie. A to z dôvodu že vedia, že ste turisti, a ak vám aj donesú veľkú porciu, nemali by ste ju zjesť celú, lebo tráviaci systém v tejto výške je spomalený a pre telo je problém stráviť veľa jedla. Špeciálne večer. Po obede sme sa šli pozrieť na tzv. Valle de La luna, čo znamená Mesačné údolie. Bolo to územie ani vlastne neviem, aké veľké, lebo som nevidela koniec, ale bol tu nejaký druh kameňa, ktorý bol vytvarovaný do rôznych tvarov podobných kvapľom v jaskyniach. Pred vstupom nás ešte privítala pani v typickom oblečení a náš sprievodca nám povedal trochu o domáckych tradíciach. Ak má dievča klobúk na hlave nahnutý do pravej strany, znamená to, že nemá záujem. Ak do ľavej strany, znamená to viac-menej som voľná, môžeš to u mňa skúsiť. Ak je v strede znamená to, že už zadaná je. Ďalšia téma bol odev. Čím drahší, tým lepší. Farby sa nesmú opakovať. Ak opakuješ kúsky oblečenia, znamená to, že tvoja rodina nie je veľmi bohatá. Celý tento odev, nehovorím že tento konkrétny, môže stať okolo 4000€. A čo je dôležité, všetko hradia rodičia. Ako inak. Keď sa schyľovalo k večeru, mali sme naplánovanú tzv. vyhliadkovú jazdu miestnou lanovkou. Vyzerá to takmer ako uzavretá kabínka, ktorá vás vyvezie na kopec, keď idete lyžovať. Postavili ju asi pred 3 rokmi a to z dôvodu, že to je rýchlejšie a lacnejšie. Z jednej strany mesta na druhú sa dostanete autom asi za 2 hodiny, lanovkou za necelých 10 minút. Počas jazdy sme dokonca spoznali nového kamaráta z La Paz, ktorý nám porozprával trochu o meste, a dozvedeli sme sa, že pracuje ako šéfkuchár v jednej z najlepších reštaurácií v meste. Vcelku náhoda. Po večeri sme sa, za už ozaj studeného počasia, vrátili do hotela a užívali si toto, takmer hlavné mesto.

Deň piaty, jazero Titicaca

Dnešná cesta mala pokračovať do mesta Copacabana, cez jazero Titicaca. Po asi 3-hodinovej ceste sme sa plťou presunuli cez najužšie miesto jazera na druhú stranu, priamo do centra mesta. Keďže pri preplavovaní sme nemohli ostať v autobuse, ale museli sme sa presunúť menšou osobnou loďkou, žiadali sme vysvetlenie. A tým bolo, že pred pár rokmi sa tu stala nehoda autobusu s deťmi, ktorý sa potopil, a takmer všetci zahynuli. Odvtedy sa autá a osoby preplavujú osobitne aj so záchrannými vestami. Vláda uvažovala aj o výstavbe mostu, ale ľudia sa nechcú pripraviť o prácu pre turistov. Po vylodení sme sa serpentínami ako v Chorvátsku dostali na druhú stranu polostrova, znova odchytili loďku a tentokrát sa presunuli na asi hodinu vzdialený ostrov, ale už bez autobusu. Táto plavba bola vcelku zaujímavá. Veľa slnka, hrozná zima, jazero ako more. Naozaj ako Chorvátsko. Po vylodení sme našu batožinu dali na somárikov, ktorí nám ju vyniesli až do hotela, a my sme sa medzitým zastavili na obed v jednom miestnom dome. Tam nám naservírovali malé pečene rybky, čierne zemiaky, pečené banány, ryby z miestneho jazera, bielu kukuricu či ají, čo je pikantná omáčka, čo nikdy nesmie chýbať. Všetko nám priniesli na stôl v hrubej textílii, aby to nevychladlo. Po obede sme peši museli vyjsť do hotela. A keďže tento ostrov má prevýšenie okolo 4070 m.n.m., zopár ľudí začalo mať problémy s dýchaním, s hlavou či srdcom. Preto sa 3 dievčatá vrátili do hotela v La Paz. Našťastie sme to my ostatní prežili v zdraví a vyšli až hore. Po ceste sme stretli pár lám a somárov a užívali si nádherný výhľad. V tento deň sme nič také zaujímavé nerobili, chvíľu som s nemkami hrala UNO a rozprávali sme si nejaké zážitky a zrazu bola večera. Po večeri, čo bola polievka, ryba z jazera, dusená zelenina a čokoládový puding, sme sa niektorí presunuli do izieb druhých, a hrali sme hry alebo znova iba kecali a smiali sa. Keďže vonku sa sedieť nedalo, lebo bola ukrutná zima, všetci sme boli až po uši zababušení v dekách. Po poslednom pohľade na nočnú oblohu sme šli spať s očakávaním ďalšieho rána. Aspoň niektorí.

Deň šiesty, Copacabana

Keď sa budíte v noci na takú bolesť hlavy a žalúdka až chcete zomrieť, asi niečo nebude v poriadku. Áno, aj tomuto sa hovorí choroba z prevýšenia. (Neviem ako to preložiť doslovne). Čaj z listov koky, tabletky na zníženie tlaku, kyslíková maska. V hoteli boli vcelku pripravení. Keďže sme museli nejak zísť z hotela a ísť loďou naspäť, kráčala som ako posledná. Úprimne, cítila som sa, akoby som týždeň nejedla. Nevládala som kráčať. A tie schody, no to bol zabijak. Keď sme prišli na loď, celú jazdu som prežila pod dekou aj keď vnútri bolo asi 25 stupňov. Bola mi stále zima a hrozne ma bolela hlava. Asi nikdy som sa necítila horšie. Keď sme konečne prišli na pevninu a dostali sme sa do hotela, z recepcie zavolali do miestnej menšej kliniky, aby ma prišli vyzdvihnúť. To bolo prvýkrát, čo som sa viezla v sanitke. Vcelku zážitok. To bolo aj prvýkrát, čo som musela ísť do nemocnice. Keď som tam prišla, prezrela ma sestra a zistila, že mám teplotu, a že mi chýba kyslík. Takže mi dali kyslíkovú masku asi na pol hodinu, pichli injekciu a našťastie mi povedali, že môžem pokračovať. Dali mi ešte antibiotiká a mohla som ísť. Keďže som tam nebola sama ale s našou koordinátorkou tá mi pred odchodom ešte dala otázku. “Môžem si ťa odfotiť?” Vcelku zábavné. 😃Takže taký bol môj dnešný deň. Večer sme mali ešte takú mini talent šou s niektorými výmennými študentami, tak sme sa zasmiali. Ale keďže mne chýbalo pár hodín spánku, uvítala som posteľ medzi prvými.

Dúfam že sa Vám moja prvá časť výletu páčila, tak nabudúce. Majte pekný deň, Lenka.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s

Blog at WordPress.com.

Up ↑

%d bloggers like this: